Smrťje pointou. Je skladbou s jediným úderom na timpán. Je prirodzenýmvyhorením. Všetci sme vo vzťahu k Bohu po všetkom vzpieraní odsúdeníprehrať. Ba aj samo ľudstvo raz nebude. Hviezda zhasne. Ak aj odíde sputnikso vzorkou pre budúce množenie, aj tá časom vyhasne. Koľká istota.
Aletoto myslenie nie je pesimistické. Pavol hovorí, aby sme pozerali na smrť našichpredstavených a brali si príklad. Pretože ako bytia budeme existovať ďalej.Naša krátkozrakosť sa nám vypomsťuje. Preorientúva priority, zastiera a odlákava.Hovorí, že aj tu je fajn a čo potom? Tma.
Smevečné bytosti. Je to dar. Akurát tá rozlúčka s telom, s ktorýmcelý život bojujeme na všetky strany, je predsa len trochu morbídna. Nie jestrašné ako starneme, hynieme, hnijeme, rozkladáme sa? Sme nedokonalí. A predsakdesi v nás je iskra večnosti. Zasa požičaná fráza.
Večnosťvšak bežný mozog premieta ako miesto totálnej nudy, strachu. Ak by večnosťneabstrahovala humor, chýbala by jej jedna z premenných, z ktorýchje konštruovaná.
Ovšemtá budúcnosť nie je pre všetkých. Autokrati pôjdu na inú stranu ako my.Tam – ako inak pomenovať nepoznanú dimenziu – už teraz vládne Boh.Usporiada nový poriadok, o ktorý sa tu mnohí usilujú. Ťažisko saprenesie zo zachovania bytia na kvalitu bytia. Práve preto to bude dobrémiesto. Možno prázdne. Polotovarové duše sa budú smažiť na priemerných roštochpriemerných démonov.
Základomnašich úvah musí byť, že to má zmysel. Ak by tento nový spôsob uskutočňovaniabytia a bytnosti bol nezmyselný, aký by bol Boh? Už teraz pozorujeme, žeje – prepáčte za výraz – „zmyselný...“!
Terazteda dosahujeme rôzny vek z miliárd rokov, ktoré čakajú. Nepôjdeme prehrávať,pretože za dvermi čaká nový veľký deň veľkých vecí. Lebo nedovolíš,aby tvoj svätý videl porušenie. Preto sa raduje moja duša a moje srdceplesá.
Pretože náš Boh je osobný, osobnemiluje. Mňa a teda ten čas bude naplnením práve tohto vzťahu. Pomerneformálne vety, ale koľko osobnej pravdy sa tam dá narýpať!
+
