Urobila som tekvicové placky! Boli síce všelijaké, niektoré veľké, iné malé a hrubé, ale boli! No nielen to! Oni nielenže boli, ale boli aj dobré. Vážne, neklamem. Môj brat neznáša tekvicu, ale keď som ho ukecala, že chutia ako zemiakové, vzal si aj on. A keď si zobral ešte jednu... Juj, to bol pocit!
Poviete si, je tam toho, hádam sa nezbláznime z nejakých placiek?! Nuž, to nie, Bože uchovaj, aby sme sa v blázinci ocitli, ale keď ja mám z toho takú veľkú radosť! Doteraz sa mi totiž nedarilo nič. Puding mi vykypel, lebo som prečítala zle návod, špagety boli aj po dvadsiatich minútach tvrdé. Ba dokonca mi prihorel aj čaj... Ale dnes! Dnes to bolo úplne iné. Myslelo mi to tak nejako ináč. Tak kuchársky.
Viem, že jedny tekvicové placky zo mňa kuchárku nespravia. A viem aj to, že si ma nikto nevezme len preto, že viem nejaké tie placky urobiť. No tento malinký krôčik ku kuchárskemu fachu je pre mňa velikánskym skokom...
PS: Dobrú chuť!
