Katarína Stehlíková
Odkrývanie tabu
V sobotu som sa vrátila z Krakowa. A nestačím sa čudovať, čo všetko ten môj dvanásťročný brat už ovláda, čo neujde jeho pozornosti a čo mu je ešte absolútne ukradnuté.
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
V sobotu som sa vrátila z Krakowa. A nestačím sa čudovať, čo všetko ten môj dvanásťročný brat už ovláda, čo neujde jeho pozornosti a čo mu je ešte absolútne ukradnuté.
Je dobré mať svoj názor. Ale na ten svoj prvý si nepamätám. Pamätám si len, že som sa za každý jeden hádzala o zem a kričala pri tom aj tak, aj tak.
Miško číta knihu Všetky deti sú dobré. No on už nie je ani dieťa, ani dobrý.
Trhala som fialky (nie dynamitom), keď okolo mňa prechádzala dvojica detí.
Zrovna sa v kostole čítajú prosby. Stojíme s mojím desaťročným bratom Miškom bok po boku, keď ako posledná v poradí zaznie - ...ako poďakovanie za desať rokov spoločného života. Miško sa na mňa sprisahanecky pozrie, šibalsky sa usmeje popod „fúzy“ a šepne mi: „To je o nás...“
- Čachtice, jeden celý a tri polovičné. Vytiahnem päťdesiatku, polovicu mi šofér ešte vrátil. Začína sa náš výlet na Čachtický hrad.
Ak chceš vedieť tajné veci, opýtaj sa malých detí. Aspoň tak sa u nás hovorí. Nuž, skúsila som to aj ja a takto som dopadla:
Fascinuje ma detské mudrovanie. To považovanie absolútnych maličkostí za najdôležitejšie veci na svete. Neustále otázky a vlastné závery a názory, nad ktorými sa dá len neveriacky krútiť hlavou a rozmýšľať, kde na to len tie detské hlávky chodia...