Katarína Stehlíková
Také akurát
08/30/07 Milujem toto miesto. Možno gýčové, ja neviem, mne sa také nezdá.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Re(tro)miniscencie
Katarína Stehlíková
USA sweet SLOVAKIA II.
08/26/07, 10:10 pm Pololežosedím na pláži. Je večer, hlboký večer, lebo tma tu začína byť už o pol ôsmej, no mesiac je celkový, úplný a tak je vidno. Je jasno. Tak, ako môže byť len za svitu mesiaca. Je tak vidno, že keď som si močila nohy v oceáne, tak som si ich videla pod hladinou. Bolo vidno piesok na dne, aj to ako je zvlnený od vĺn, lebo je nepokojné more. Ale len tu, pri brehu. Na šírom mori je pokoj. A v diaľke, za mnou aj predo mnou je vidieť hviezdičky. A dvoch mužov po pravoboku, ako sedia a mlčky sa dívajú do diaľky. A na ľavo je nejaký pár, iba prišli, objali sa a teraz zase kráčajú spolu, ruka v ruke. Vidím všeličo, aj to, ako mi pribúdajú písmenká na papier, len nevidím ktoré presne, ale vidím, že ich pribúda, prevraciam stránku, lebo píšem veľké písmenká, to tak vždy, keď píšem rýchlo a teraz aspoň vidím, že ich nepíšem jedno cez druhé. Mám hroznú túžbu písať. Čokoľvek. Len tak ukladať písmenká na papier. Keď som sem prišla, nechcelo sa mi. Nedalo sa mi. A potom, keď sa už dalo, nechcelo sa mi. Nechcelo sa mi tráviť čas písaním. Že však si to zapamätám a budem písať potom. A dnes sa mi chce, veľmi. Písala som aj v robote,
Katarína Stehlíková
USA sweet SLOVAKIA I.
06/07/07, čas - 20:47 SR, nad USA je čas mne neznámy Pozerám cez primrznuté okienko lietadla. Žmúrim oči, lebo svieti slnko a je jasno. Pod nami sú ulice a štadióny, a mosty, a menšie letiská. A keď sa úplne sústredene zapozerám na nejakú cestu, vidím malilinkaté bodečky (autá), ktoré sa pomaličky (možno takých 110 km/h) posúvajú dopredu. A možno sú to autobusy, neviem. Čo si asi tak ich vodiči a pasažieri myslia o nás? Vidia našu čiaru a hádajú, kam letíme?! (Ja to tak robievam.) Vedľa nás sa úplne blízučko objavilo ďalšie lietadlo, len v inej hladine. A tak vidím, v priamom prenose, ako sa vyrába lietadlová čiara šťastia, a hneď mizne. Myslím, že už raz niekto povedal, že šťastie je prchavé... Ale krásne! Kučeravo biele. (Často som si želala, aby mal deň viac ako 24 hodín. Ten môj dnešný mal presne 30!:-)
Katarína Stehlíková
Iš líbe diš
Keď počúvam turecko-nemecko-anglický rap, myslím pri tom na hydináreň v Nemecku. Fakt nehúlim, ale rovnako na ňu myslím aj keď počujem spievať Jamesa Blunta, čo je asi ešte povážlivejšie. A myslím na ňu zakaždým, keď prechádzam popri mraziarenských alebo chladiacich boxoch a vidím v nich - no dobre, priznávam - vyhľadávam v nich - kurence, kuracie prsia, krídla, grilované zmesi, pečienky, srdcia, žalúdky... A pozerám, či sú pekne poukladané, štrikované alebo gumičkované... (Pár gumičiek som si požičala - ok, ukradla - aj domov, lebo som chcela ukázať, ako je možné navliecť gumičku s priemerom 4 centimetre na celé kura.)
