Katarína Stehlíková
Tam, kam aj králi chodia pešo
Tento týždeň som potrebovala nápad. Napadol mi na záchode. Tak som si povedala, že záchody sú inšpirujúce, asi. Lebo som si spomenula, že...
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Tento týždeň som potrebovala nápad. Napadol mi na záchode. Tak som si povedala, že záchody sú inšpirujúce, asi. Lebo som si spomenula, že...
Nehovorím, že sme toho mali málo, keď sme boli malí. Naši síce stále hovoria, že sme mali vždy všetko, po čom sme túžili, no nikdy sme nemali okamžite to, čo mali všetci a čo sme chceli automaticky aj my s bratom, alebo čo bolo in. No keď sme boli úplne malí, tak sme si to ani neuvedomovali. Aspoň sa mi tak zdá. Vtedy sme sa hrávali po svojom. A páčilo sa nám to.
Prežívam dni, kedy intenzívnejšie myslím na veci posledné aj prvé, na nikdy a navždy.
Štátnic sa už nebojím, pretože ich mám, chvalabohu, úspešne za sebou. Zubárov som sa už tiež prestala báť. Dokonca aj pavúkov. Malých. Okrem smrti a chorôb, ktoré by mohli postihnúť mojich najbližších, sa ale na zozname mojich strachov nachádza ešte čosi neuchopiteľné...
Chcem byť tehotná a mať krásny zavinovací sveter. Napríklad šedý s vyšívanou kvetinkou na ľavom boku. Ako tá žena dnes ráno v trolejbuse číslo 205 alebo tá figurína na ulici Długa v Krakowe v obchode s tehotenským oblečením. Nechcem veľa vecí, a chcem toho priveľa. Nechcem myslieť na metodológiu mojej diplomovej práce, ktorú som splnila. Nechce sa mi študovať a byť skúšaná. Chcem mať titul na papieri a nepísať si ho pred menom.
Nikdy som si nemyslela, že budem musieť toľko bojovať na vlastnom poli. Len preto, že si chcem založiť vlastné. Ale vlastné s ním. Teda zdieľané. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí, za dažďa aj v období sucha.
Uplynul takmer rok od môjho intenzívneho či viac-menej intenzívneho písania. Rok je dlhá doba, ale tristošesťdesiatpäť dní ubehne ako voda.
"Wáw, aká je vonku mesačná noc," skonštatoval Miško pri pohľade z okna. Aj mne sa to páči, ale pri slove "mesiac" som si dnes spomenula na mamininu futuristickú predpoveď z pondelka.
V sobotu som sa vrátila z Krakowa. A nestačím sa čudovať, čo všetko ten môj dvanásťročný brat už ovláda, čo neujde jeho pozornosti a čo mu je ešte absolútne ukradnuté.
Tento rok som nebola na veľa prednáškach na Slovensku. Presnejšie – bola som iba na dvoch. Človek by neveril, že aj tie dve stačili na to, aby som sa utvrdila v tom, že naši pedagógovia sa len tak rýchlo nemenia. Chvalabohu.
Je 08:17, v kupé hrá Krylov Prsten s kamejí a my zrovna zastavujeme v stanici Oświęcim.
Je dobré mať svoj názor. Ale na ten svoj prvý si nepamätám. Pamätám si len, že som sa za každý jeden hádzala o zem a kričala pri tom aj tak, aj tak.
Vybrali sme sa do nočného Krakowa. Ani neviem, aký bol náš pôvodný plán cesty, ale zostali sme na námestí; pod vežami Mariánskeho kostola sa totiž natáčal film Neklam kochanie. A hasiči tam striekali dlaždice vodou a bavilo ich to, lebo potom striekali vodu aj na ľudí a nemuseli, ale bavilo ich to a ľudia sa tiež smiali. A potom ten koč prešiel s ním a s ňou po tých mokrých dlaždiciach, toľkokrát, a zase sa vrátili a ona si vždy na tom istom mieste utierala oči akože od sĺz, lebo asi to tak bolo v scenári, tváriť sa, že jej je smiešne až k slzám.
ponáhľam sa napísať Vám, lebo viem, že ste na tento list čakali presne 64 rokov.
08/30/07 Milujem toto miesto. Možno gýčové, ja neviem, mne sa také nezdá.
08/26/07, 10:10 pm Pololežosedím na pláži. Je večer, hlboký večer, lebo tma tu začína byť už o pol ôsmej, no mesiac je celkový, úplný a tak je vidno. Je jasno. Tak, ako môže byť len za svitu mesiaca. Je tak vidno, že keď som si močila nohy v oceáne, tak som si ich videla pod hladinou. Bolo vidno piesok na dne, aj to ako je zvlnený od vĺn, lebo je nepokojné more. Ale len tu, pri brehu. Na šírom mori je pokoj. A v diaľke, za mnou aj predo mnou je vidieť hviezdičky. A dvoch mužov po pravoboku, ako sedia a mlčky sa dívajú do diaľky. A na ľavo je nejaký pár, iba prišli, objali sa a teraz zase kráčajú spolu, ruka v ruke. Vidím všeličo, aj to, ako mi pribúdajú písmenká na papier, len nevidím ktoré presne, ale vidím, že ich pribúda, prevraciam stránku, lebo píšem veľké písmenká, to tak vždy, keď píšem rýchlo a teraz aspoň vidím, že ich nepíšem jedno cez druhé. Mám hroznú túžbu písať. Čokoľvek. Len tak ukladať písmenká na papier. Keď som sem prišla, nechcelo sa mi. Nedalo sa mi. A potom, keď sa už dalo, nechcelo sa mi. Nechcelo sa mi tráviť čas písaním. Že však si to zapamätám a budem písať potom. A dnes sa mi chce, veľmi. Písala som aj v robote,
06/07/07, čas - 20:47 SR, nad USA je čas mne neznámy Pozerám cez primrznuté okienko lietadla. Žmúrim oči, lebo svieti slnko a je jasno. Pod nami sú ulice a štadióny, a mosty, a menšie letiská. A keď sa úplne sústredene zapozerám na nejakú cestu, vidím malilinkaté bodečky (autá), ktoré sa pomaličky (možno takých 110 km/h) posúvajú dopredu. A možno sú to autobusy, neviem. Čo si asi tak ich vodiči a pasažieri myslia o nás? Vidia našu čiaru a hádajú, kam letíme?! (Ja to tak robievam.) Vedľa nás sa úplne blízučko objavilo ďalšie lietadlo, len v inej hladine. A tak vidím, v priamom prenose, ako sa vyrába lietadlová čiara šťastia, a hneď mizne. Myslím, že už raz niekto povedal, že šťastie je prchavé... Ale krásne! Kučeravo biele. (Často som si želala, aby mal deň viac ako 24 hodín. Ten môj dnešný mal presne 30!:-)
Je 14: 00 a detské ihrisko v našom parku zíva prázdnotou. Len postupne a v malom množstve prichádzajú mamičky s kočíkmi a ich ratolesti zapĺňajú pieskovisko, húpačky a šmýklavku. No aj tak ich tam nie je veľa.