Katarína Stehlíková
O relativite
Zbadala som ho cez okienko vlaku. Všetci ľudia, ktorí vystúpili, boli už dávno preč, len on sa ešte pomaličky pohyboval smerom k východu.
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Zbadala som ho cez okienko vlaku. Všetci ľudia, ktorí vystúpili, boli už dávno preč, len on sa ešte pomaličky pohyboval smerom k východu.
Sklamal ma. Najprv autobus, ktorý nemal svetielka na čítanie a potom - tešiac sa na počúvanie MP3 prehrávača - sklamal ma aj ten (nízká energie...). Len mesiac, zlatou skobou na oblohe pribitý, nesklamal.
Na základnej škole, kam som chodila ja, môj starší brat a teraz v tejto rodinnej tradícii pokračuje aj najmladší, sa vždy na Deň detí koná jarmok a výťažok z neho ide na detskú onkológiu. A tak aj dnes, ostatne ako každoročne, smerovali moje kroky práve sem.
Som naštvaná a je mi z toho aj tak trošku smiešne. V tejto chvíli (7:52) som mala sedieť vo vlaku. Sedím ale doma a zoraďujem písmenká pred počítačom do počítača, prečo sa vlastne štvem.
Strašne sa bojím zubárov. Začalo sa to už v škôlke a skončí sa to až vtedy, keď sa splní môj veľký sen - ľahnúť si do zubárskeho kresla, zaspať a zobudiť sa s opravenými zubami. Zatiaľ však môžem len snívať... A báť sa naďalej, samozrejme.
...tajomstva:-) (nasledujúci článok nie je vhodný pre tých, ktorí stále veria, že dnes chodil naozajský Mikuláš a že darčeky nosí Ježiško)
Písala som o nich už na písomnej maturite (júj, ako ten čas letí, dnes sú presne tri roky od našej stužkovej – spomienková slza sa mi takmer skotúľala na klávesnicu...). Bol to výrok don Bosca. O tom, ako by sme mali mať radi svoje povinnosti.
Dnes bol skeptický deň. Prečo študuješ? Aký zmysel má každé ráno vstávať z postele? Nie sme len figúrkami Nekonečna?