Katarína Stehlíková
Tam, kam aj králi chodia pešo
Tento týždeň som potrebovala nápad. Napadol mi na záchode. Tak som si povedala, že záchody sú inšpirujúce, asi. Lebo som si spomenula, že...
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Tento týždeň som potrebovala nápad. Napadol mi na záchode. Tak som si povedala, že záchody sú inšpirujúce, asi. Lebo som si spomenula, že...
Nehovorím, že sme toho mali málo, keď sme boli malí. Naši síce stále hovoria, že sme mali vždy všetko, po čom sme túžili, no nikdy sme nemali okamžite to, čo mali všetci a čo sme chceli automaticky aj my s bratom, alebo čo bolo in. No keď sme boli úplne malí, tak sme si to ani neuvedomovali. Aspoň sa mi tak zdá. Vtedy sme sa hrávali po svojom. A páčilo sa nám to.
Prežívam dni, kedy intenzívnejšie myslím na veci posledné aj prvé, na nikdy a navždy.
Štátnic sa už nebojím, pretože ich mám, chvalabohu, úspešne za sebou. Zubárov som sa už tiež prestala báť. Dokonca aj pavúkov. Malých. Okrem smrti a chorôb, ktoré by mohli postihnúť mojich najbližších, sa ale na zozname mojich strachov nachádza ešte čosi neuchopiteľné...
Chcem byť tehotná a mať krásny zavinovací sveter. Napríklad šedý s vyšívanou kvetinkou na ľavom boku. Ako tá žena dnes ráno v trolejbuse číslo 205 alebo tá figurína na ulici Długa v Krakowe v obchode s tehotenským oblečením. Nechcem veľa vecí, a chcem toho priveľa. Nechcem myslieť na metodológiu mojej diplomovej práce, ktorú som splnila. Nechce sa mi študovať a byť skúšaná. Chcem mať titul na papieri a nepísať si ho pred menom.
Nikdy som si nemyslela, že budem musieť toľko bojovať na vlastnom poli. Len preto, že si chcem založiť vlastné. Ale vlastné s ním. Teda zdieľané. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí, za dažďa aj v období sucha.
Uplynul takmer rok od môjho intenzívneho či viac-menej intenzívneho písania. Rok je dlhá doba, ale tristošesťdesiatpäť dní ubehne ako voda.
"Wáw, aká je vonku mesačná noc," skonštatoval Miško pri pohľade z okna. Aj mne sa to páči, ale pri slove "mesiac" som si dnes spomenula na mamininu futuristickú predpoveď z pondelka.
ponáhľam sa napísať Vám, lebo viem, že ste na tento list čakali presne 64 rokov.
Je 14: 00 a detské ihrisko v našom parku zíva prázdnotou. Len postupne a v malom množstve prichádzajú mamičky s kočíkmi a ich ratolesti zapĺňajú pieskovisko, húpačky a šmýklavku. No aj tak ich tam nie je veľa.
(11. 5. 2007) Niektoré pivové fľaše pád z korby Avie prežili a pivo sa v nich iba rozpenilo. Zvyšné sú poroztĺkané na ceste; smrdí to tam.
Jurko už stihol zapáliť sviečku a čaká ma. Ja vypínam obrazovku počítača a v tej chvíli zostáva obývačka ožiarená iba svetlom sviečky. Len na videových hodinách svieti čas 23:23.
(napísané za paralelného myslenia na Krylovu odpoveď Martině v sedmi pádech)
...som si zdesene pomyslela, keď som si večer líhala do postele s neutíchajúcim tešením sa na zajtrajšie ráno a myšlienkou - čo navarím?
Už som bola za stánkom s ovocím a zeleninou, keď ma zrazu premohla obrovská chuť na zelený banán.
Páči sa mi vbehnúť, ešte oblečená a studená z vonku, rovno do Miškovej postele. Tá posteľ totiž nielen že je teplá, ale aj voňavá...