A až do včerajšieho dňa som sa za to hanbila. Každý tie komédie videl, každý poznal onú kultovú vetu – „nezastavujem, máme spoždění“. Ja som sa ju naučila akosi automaticky, dokonca som poznala aj známu melódiu „soudružky učitelky“. Stále som si tie komédie chcela pozrieť, no vždy sa niečo vyskytlo, prečo som ich nepozerala. Najčastejším dôvodom bolo maminine zázračné nájdenie niečoho iného a samozrejme oveľa zaujímavejšieho na inom kanály, hoci ona je propagátorom hesla „toto je najlepší program“ po vypnutí televízora. Tento rok sa zase vyskytlo niečo dôležitejšie, no už som sa nedala odbiť. Našla som si voľnú kazetu a prvú časť som si nahrala. No nestihla som si ju pozrieť, tak som si chcela včera nahrať aj druhú časť. Keďže mne z neznámej príčiny včera druhá spomínaná časť nebola odvysielaná, rozhodla som sa pozrieť si tú prvú.
A bola som sklamaná. Som veľká fanúšička českých filmov, milujem čiernobiele komédie s Vlasta Burianom. Ale Slunce, seno... ma sklamalo. Hoci sa čestne priznávam, že som sa zopárkrát schuti zasmiala a herecký výkon Heleny Růžičkové bol naozaj fantastický. Ale čakala som niečo viac. A možno práve preto som bola sklamaná. Asi od polovice filmu som čakala na jeho koniec a už vtedy som bola rozhodnutá, že si ďalšie časti nepozriem.
Odteraz budem teda postihnutá „antisluncesenovským“ syndrómom. Len sa zato nebudem hanbiť.
