A rovno olympijský. Vážne, nezavádzam. V sobotu až v pondelok sa u nás doma totižto konali olympijské hry tiež. Zúčastnili sa ich dvaja športovci (Miško a ja), ktorí zastávali zároveň aj úlohu rozhodcov, divákov, usporiadateľov, funkcionárov, ba dokonca aj upratovačov. Teda nás vôbec nevyšli draho. Potrebovali sme len papierové lepky, zvyšky papierov, šesť tenisových loptičiek (tri bledšie a tri tmavšie, aby sa dalo rozoznať, ktoré sú koho), guličkovú pištoľ, 5 nábojov, dve malé podušky a jednu väčšiu, molitan, piatich vojačikov, pero a papier. Súťažilo sa v dvoch kategóriách – v karlingu a v streľbe. Išlo vlastne o biatlon, len sme vynechali beh na lyžiach... Každá súťaž mala dve kolá (v sobotu a v nedeľu), ktorých zavŕšením bolo pondelkové finále.
Karling sa hral na chodbe. Cieľovými neboli kruhy, ale papierové štvorce nalepené na podlahe. Hralo sa nie s 20 kilogramovými kameňmi, ale s tenisovými loptičkami, ktoré sa šurgali ku kruhom – štvorcom. Najprv sme používali aj krbovú metličku, ale nakoniec sme zostali len pri šurganí, keďže sme nevedeli odhadnúť rýchlosť a všetky loptičky končili mimo nielen hracej plochy, ale aj celej „športovej haly“. Hrali sme dvakrát na päť endov, spočítali sme získané body, zapísali ich a presunuli sme sa do detskej, kde sme pokračovali v streľbe.
Strelnica pozostávala z dvoch proti sebe stojacich malých podušiek a veľká tvorila zadnú záchytnú stenu nábojov. Strop nad piatimi vojačikmi bol vystavaný z molitanu. Strieľalo sa dvakrát po piatich strelách z vopred stanoveného miesta a spočítal sa počet zostrelených vojačikov. Potom sa spakovali karlingové kruhy aj strelnica s vojačikmi a už sme len trpezlivo vyčkávali na ďalší deň a tým pádom aj ďalšie kolo našej prestížnej súťaže.
Najnapínavejšie bolo pondelkové finále. Každý chcel podať čo najlepší výkon, keďže sme sa dohodli, že priebežné výsledky sa nebudú zverejňovať. Finále karlingu sa ale Miškovi vôbec nevydarilo, mne zase streľba. Takže napätie z očakávania výsledkov bolo o to väčšie. Rozumiete, išlo o zlato! A ja som ho lízla o jeden jedinký bod! Miško bol úplne vytešený. So šestnástimi bodmi na krku bol taký šťastný, že sme si zabudli podávať aj medaily vo forme pokazených cédečiek...
Už úplne chápem tých športovcov, ktorí tvrdia, že nešportujú kvôli nejakému kusu plechu. Teda, chápem len tých.
(venované pánovi Mečiarovi, ktorému sme našou domácou olympiádou určite splnili jeden z najodvážnejších snov :-)
