Pri triedení poznámok porozhadzovaných po celej izbe som sa však predsa len na chvíľu vrátila – a to rada! – opäť do školy. S radosťou som si totiž poprečitovala výroky tých, ktorí nás vyučujú.
Vy ste druháci, máte pred sebou prekrásne roky štúdia!
... je to taká stará sklobetónová boľševická budova.
Vy ste z Európy?! Vyzeráte tak dekadentne...
Nechcem propagovať svoju lenivosť, ale mohli by sme už skončiť.
Ratifikuje sa ústava. Tak, a fajka zhasla!
Prvé papierové peniaze sa začali používať v Číne v desiatom ako storočí.
Skúšať sa musí aj keby traktory padali.
Kapitalizmus irituje. Ľudovo povedané - nasiera.
Nie ste tu všetci! Zavolajte ešte ďalších darebákov...
Človek je subjekt a iné osoby môže skúmať ako subjekty, ale aj ako objekty. Kravy to nemôžu.
My sme tí oní, politológovia, či čo.
Krieda?! Kdeže! Taký buržoázy prežitok?!... Nevadí, hlavne, že sme baštou Európy!
Tu by som nakreslil ešte jednu šípku. Prstom, pochopiteľne!
Teraz mi tu vyvstal ešte jeden príklad, ale – zmizol.
Vás je viac, než sa vám zdá.
Nerýp sa v nose, lebo tam to začína a končí to niekde inde.
Asi mi tá škola bude aj chýbať.
Trochu teda určite.
