Bol tiež večer a my sme mali zapnutú telku, a v nej bežal nejaký prírodopisný seriál na Dvojke. Keďže prírodopisné seriály veľmi nemusím (no, dobre, priznávam bez mučenia, že ma nebavia vôbec) a tak som to, čo bežalo ostatným členom rodiny pred očami, vnímala len ako kulisu (povedzme, že nie veľmi chcenú). Ale spozornela som, keď tam "týpek", ktorý sprevádzal témou, začal rozprávať o ľudskom potenciále osídliť Mars. Údajne by sme mali začať najprv riasami, o niekoľko rokov by mohli prísť na rad stromy a potom za xy rokov aj my - ľudia. A stali by sa z nás živočíchovia osídľujúci viac planét. Nemám rada takéto predstavy. Nemám ich rada asi odjakživa a ešte viac odvtedy, ako nám profesorka na gymnáziu na biológii hovorila o tom, že o niekoľko rokov budeme skladovať a konzumovať akúkoľvek potravu (ľudskú!) v tubách. Som fanúšik kondenzovaného mlieka v tube, ale pizzu, bryndzové halušky či hlivovú polievku z túb jesť nechcem! A bála som sa, že tá profesorka bude mať pravdu. Lenže zatiaľ sa to nesplnilo s príchodom roku 2000 a tak sa z toho vytešujem (napríklad aj dnes pri plnom tanieri vlastnoručne "vyrobeného" paprikášu).Avšak tie slová o osídľovaní Marsu som zachytila. Mojou tvárou prebehla myšlienka neuskutočnených tubových potravín.. Mamina to zobrala za iný koniec."To už sa nebude môcť povedať, že ten je jak z Marsu. Lebo on bude FAKT z Marsu!"Tak som sa toho neznámeho, ktorý sa odrazu objavil v našej obývačke, opýtala:"Odkiaľ si?"A mamina (pravdepodobne sa ten neznámy dostal nejakou medziplanetárnou enegriou do jej mozgu) odpovedala:"Z Marsu. Včera som sa vrátil. Bol som tam mesiac."Keď sa na tú mesačnú noc pozriete vy, aký mesiac vidíte...?
