A vtedy mi napadla bláznivá myšlienka – urobiť taký malý sociologický prieskumčičôčik. Budem pozorovať, či k nám niekto pristúpi. Nie som síce Rómka, ale farbou pleti – najmä teraz s príchodom leta – sa im začínam nápadne podobať. Takže som sa nepriamo pasovala za dočasnú Rómku.
Myslela som si, že nenastúpi nikto. A mýlila som sa. Bola som milo prekvapená, keď si k nám asi v Leopoldove prisadol jeden mladý muž. Ok, rasisti nie sme. A týmto zistením sa môj mini výskum skončil. Alebo – mal sa skončiť.
Vyvstala totiž predo mnou ďalšia otázka – budem sedieť vo fajčiarskom kupé alebo si pôjdem presadnúť, keďže ten muž začal fajčiť?! Zvažovala som všetky pre aj proti.
Napokon som zostala. Prečo? Pretože tomu mužovi neprekážalo sadnúť si k dvom – či trom? – Rómkam. A keď fajčil, a videl, že my nefajčíme, pootvoril dvere a dym vyfukoval na chodbu. Absolútna tolerancia. Preto som zostala.
Pred Bratislavou sa ma „môj“ tolerantný fajčiar spýtal, či neviem, ako sa môže dostať k starej tržnici. Keďže sa viac vyznám v deskriptívnej matematike (:-)) ako v našej metropole, nepomohla som mu. Zato on mne áno. Ukázal mi, kadiaľ sa ide k hlavnému vchodu a odišiel. Ja som tam zostala, síce nasmradená, ale zato veľmi spokojná, stáť.
Čo som tým chcela povedať? Že sociologické výskumy majú zmysel. Možno nie všetky, ale tento môj zmysel mal. Pre mňa určite.
(zažité a napísané 8. 6. 2005)
