Naľavo od stanice stojí hrozná socialistická budova hotela Glo- iba to je vidieť z nápisu na makete glóbusa. Je hmlisto a rannojesenne; ľudia sa po peróne ponáhľajú do roboty, do školy, ktoviekam. Rušňovodič si vo vedľajšom vlaku čistí lyžičku. Ževraj, ja to nevidím.
Kamene medzi koľajnicami, autobusy. Nadychujem sa z otvoreného okienka. Je cítiť iba výfuky náklaďákov, ktoré prechádzajú cez Oswienčim. Ktovie, či tí šoféri myslia na to "kedysi".
Dýcham výfukové plyny a uvedomujem si ich smrad; úplne iný od ostrého zápachu spaľovaného ľudského tela. Úplne iný pre tie stromy okolo cesty; tie si to ešte pamätajú. Možno. Ak stromy zabúdajú pomalšie ako ľudia.
Pred kruhovým objazdom je tabuľa so šípkou Oświęcim Auschwitz. A ja mám v hlave obrazy z knihy Smrť je mým řemeslem a Viktora E. Frankla a jeho myšlienky odtiaľ. Že život má zmysel.
Je mi zima v tom okienku, ale tak inak, ako tu bývalo tým mnohým pred... vlastne nedávnom. Tým, ktorí touto stanicou neprechádzali, ale ktorí tu zostávali. Väčšina navždy. Vtedy bolo všetko inak. Všetko bolo také definitívne. Všetko bolo také.
Je 08:27 a ja sa vraciam do kupé. Kryl spieva "nehažte kamení, nehažte kamení na mou tvář".
Myslím na ten štipľavý zápach ľudských tiel, ktorý si neviem predstaviť a všetky nevypovedané neprávosti, ktoré boli hádzané na ich tvár...
(napísané 25. 10. 2007 za stanicou Oswienčim)
