Jednoznačne však musím povedať, že ubehol oveľa rýchlejšie, ako bežali dni pred skúškami. Na druhej strane sa však zdá, že oba semestre ubehli rýchlejšie ako posledný mesiac... Zaujímavé paradoxy.
To mi napadlo, keď som dnes dostala mail a v ňom položenú otázku: čo všetko si stihla za ten mesiac? Nuž, všeličo. A aj nič.
Určite to neboli veci, ktorými by som sa nejakým spôsobom mohla zapísať do dejín. To nie. Ale niečo som predsa len postíhala.
Upratala som si stoličku. Teda, aby som bola presná, upratala som veci zo stoličky, aby ju bolo vidieť. A dnes sa dá na nej dokonca sedieť!
Dočítala som knihu, na ktorú som si robila zálusk už od maturít a až teraz som sa k nej konečne dostala. Nestála síce za veľa, ale dočítala som ju do konca.
Dala som vyvolať fotky z bratovho prvého svätého prijímania a zoradila som ich do fotoalbumu.
Povystrihovala som z poodkladaných novín všetko, o čom som nabetón presvedčená, že sa mi raz môže zísť.
Ohrievala som obedy a umývala riady.
A žehlila som. A upratovala. Bola som dokonca v kine, skoro po roku.
Tých vecí a vecičiek bolo viac i menej. Mnohé boli dôležité len pre tých zopár aktuálnych momentov, ale boli, pretože som meškávala všade, kde sa len dalo.
V auguste sa chystám do Talianska. Na celý mesiac. Rozmýšľam, či bude taký dlhý alebo taký krátky ako mesiac...
