Bojím sa, že o pár rokov, keď budem na materskej a nebudem mať navarené na nasledujúci deň, tak neodhrniem večer pred zaľahnutím do postele kúsok žalúzie, nepozriem sa z okna a nespočítam svetielka za oknami a nebudem tipovať, koľko ľudí je asi tak hore takto neskoro.Ďalej sa bojím, že nebudem mať čas si pozrieť s mojimi deťmi Toma a Jerryho a že už nebudem mať celkovo z rozprávok taký rozprávkový pocit.Mám strach, že budem rada nosiť topánky na vysokom opätku. A že ich budem nosiť celkom bežne, nielen na oslavy okrúhlych narodenín, na skúšky či do divadla. Že ich budem nosiť každý deň a všade a že mi to dokonca nebude ani nepríjemné. A že sa už nebudem môcť zasmiať ako vtedy, keď mi tatino lepil výstelku sandálok zo stužkovej, ktoré majú osem centimetrový opätok. Priniesol mi tú jednu topánku na osem centimetrovom opätku a nakázal mi obuť si ju. Ja som stála v tej jednej topánke uprostred detskej izby, v ruke som držala moju diplomovku, lebo som mala deň pred obhajobou. Tatino prišiel o chvíľku a zistil, že som svojím státím posunula lepenú výstelku. A vtedy predniesol vážnu reč: „Som si neuvedomil, že ženské topánky sú takéto choré. A potom sa tak posúva charakter aj toho, kto ich nosí. Zhora dole.“ Bojím sa, že sa nebudem vedieť tešiť, keď začne pršať. Že sa budem báť, či mi nepremoknú topánky, či sa mi nezmyje make-up. Že sa budem skrátka báť, že mi nebude vyhovovať to, keď bude pršať. Keď som ešte chodila na základnú, dostala som na meniny dáždnik, taký krásny prúžkovaný: fialovo-ružovo-biely. A strašne som sa tešila na to, keď už bude konečne pršať, lebo som ho chcela vyskúšať. Chodila som do okna vždy, keď sa trošku zatiahla obloha a očakávala dážď. Nepršalo vtedy tri týždne a keď konečne začalo, bola som hrozne šťastná a tatino mi povedal, že nepozná nijakého človeka, ktorý by sa tešil z dažďa. Hneď v ten očakávaný deň mi spolužiak môj dáždnik zlomil a nikomu sa ho už nepodarilo opraviť, no aj tak sa odvtedy vždy teším na dážď. Aj vtedy sa teším, keď nemám dáždnik, keď mi dážď padá rovno na tvár. Vtedy si pripadám hrozne sexy. No bojím sa, že to časom zabudnem. Že už nevystrčím ruku spod dáždnika a nespomeniem si na Foresta Gumpa a nepoviem si v duchu: „Jednou jsem mněl dokonce pocit, že pršelo zespodu“. A vtedy sa mi naozaj zdá, že je to pravda. A bojím sa, že sa už nebudem pozerať s takým pôžitkom na smetárov a škôlkarov. Že už budem mať vlastných detí akurát dosť.Hlavne sa však bojím, že prídem do veku, keď už nebudem mať strach z neuchopiteľných vecí, ale len starosť o tie uchopiteľné...
