Vrátila som sa. Teta mi vybrala presne taký, na aký som mala chuť. A hneď som sa doň pustila. Na ulici, ovešaná jednou bežnou a jednou príjemne darčekovou taškou. Trošku som sa trápila so šupkou, keďže banán bol vážne zelený (aký som chcela, samozrejme). Ani som sa neponáhľala k prechodu, aj keď autá zrovna púšťali chodcov, tak som si vychutnávala moju pochúťku. Dorazila som až vtedy, keď sa znovu rozbiehali. V prvom aute, bielej dodávke, sedeli dvaja týpkovia, ktorí sa na mňa prekvapene dívali a pobavene sa uškierali. Keď som sa dostala k ďalšiemu prechodu, ľudia oproti mne rovnako čakajúci na zelenú, reagovali identicky, s výnimkou úsmevu. Nuž, ono je to asi fakt zvláštne. Vidieť v januári babu ovešanú taškami, ako sa pasuju so zelenou šupkou banánu a potom si ho blažene vychutnáva... Hej, asi na tom niečo bude, uzavrela som úvahu už na druhej strane cesty a vykračovala som ďalej. Keď som zdvihla hlavu, oproti mne kráčala pani a... fakt, ona si vážne pochutnávala na banáne! Mala som už len posledný kúsok, no ušetrila som si ho na chvíľu, keď sme sa stretali. Obe sme sa dostatočne pobavene a potešene na seba usmiali. Pani sa zahryzla a ja som si tiež vychutnala posledný hlt...
Doteraz som bola sklamaná, no teraz som bola prvýkrát k našej kvázizime milosrdná. Za to, že mi neumrzli ruky a mohla som jesť ten banán a že tú pani neomŕzali ruky tiež a mohla taktiež zajedať banán. Len tak, lebo mala naň uprostred dňa a uprostred zimy chuť. Možno bola naša kvázizima takou kvázi iba pre tento okamih a zajtra bude všetko inak...
A dovtedy - buďte pozdravené, exotické ženy v stredných rokoch!
