Lenže v piatok 25. februára nastal ten deň, nazvime ho trebárs aj deň D, pretože pre nás je rovnako významný ako vylodenie v Normandii. Všetko sa začalo deštrukciou a úspešne pokračuje budovaním – nie síce socializmu, ale plán je rovnaký: na večné časy. Nerozumiem tým technickým veciam okolo toho, ale uvedomila som si „maličkosti“, ktoré síce týchto pár dní oželiem, ale nevedela by som si bez nich predstaviť život. Zhrnuté pár slovami – som rada, že existujú.
- Som rada, že môžem ísť na záchod a zavrieť za sebou dvere bez toho, aby som musela všetkých, ktorí sú momentálne doma, informovať, kam mám v pláne ísť.
- Som rada, že sa môžem hocikedy osprchovať alebo okúpať bez toho, aby som si zbalila do tašky veci počnúc uterákom a končiac zubnou pastou a musela ísť otravovať susedov.
- Som rada, že môžem chodiť po byte bosá a nie v starých oranžových číňankách a pred každou izbou sa vyzúvať.
- Som rada, že môžem umývať riad a regulovať si pri tom vodu podľa potreby a nie utierať napoly mastný riad umytý v jednom sedemlitrovom hrnci.
- Som rada, že sa môžem ráno umyť a utrieť si tvár do vlastného uteráka a nie do papierových utierok, keďže uteráky sú nevedno kde.
- Som rada, že môžem žehlievať na kuchynskom stole čisto vyprané veci a nie odkladať si špinavé oblečenie do igelitky pod stôl.
Som rada, že máme spojazdnený záchod a namontovanú provizórnu točku a že posledné dni sú vtipné asi ako dni v skautskom tábore, ale aj tak som oveľa radšej, keď existujú všedné dni (v zmysle využívania bežných výdobytkov modernej doby), ktoré sa ničím nelíšia od tých, ktoré boli „včera“ a ktoré budú „zajtra“.
(napísané 2. marca 2005, pridané až dnes z vyššie uvedených dôvodov)
