Jeden som roztrhala, lebo mi ho objavil brat v obývačke za skriňami a začal po byte vykrikovať meno jedného chlapca, ktoré sa v tom denníčku objavovalo podozrivo často... Druhý som si zase začala písať vtedy, keď som pociťovala neskutočný hnev voči mojej mamine, keď mi niečo zakázala. To robila vždy, keď som neposlúchala, čo bolo pomerne často... Do tohto denníka som si zapisovala veci, pri ktorých som sa zaprisahávala, že ich nikdy nebudem robiť svojej dcére... Ten som si odložila a chcem jej ho v budúcnosti venovať (budeme sa na ňom spolu pekne baviť!). No a potom som začala písať posledný. Mal zelený obal a viem úplne presne, kedy som ho dostala. Bolo to na moje narodeniny v januári 1998. To som bola ôsmačka. Trvalo mi mesiac, než som sa konečne dokopala k písaniu a vydržalo mi to tiež iba mesiac. Ale napokon som sa vynašla a povedala som si, že si budem písať denník každý rok presne vo februári (u nás sa tomu hovorí, že som „vychcaná“). Vydržala som úctyhodných šesť rokov! Potom sa ozvala kamarátka lenivosť...
Deň sa končí a končí sa aj 28. február 2005. Ja si začínam písať ďalší denník. Hovorí sa mu blog. Len dúfam, že mi to vydrží dlhšie ako jeden mesiac.
Držte mi palce!
