To som si myslela pred štátnicami. Dnes je to vyše dvoch týždňov, čo ich mám už úspešne za sebou. A odvtedy sa mi nič nechce. Nechce sa mi hľadať prácu, lebo neviem, čo chcem robiť. Neviem, čo by ma bavilo. Mám pocit, že štátnice boli už tak hrozne dávno. Mám pocit, že ani jedna robota nie je šitá presne na mieru pre mňa. A že by ma bavilo sedieť v Tescu pri pokladni a posúvať nákupy cez to pípatko; že by ma bavilo roznášať poštu a robiť sprievodkyňu vo vlaku. Alebo predávať zmrzlinu tak ako pred rokom na pláži na Floride. Alebo tiež utierať zadky americkým detiskám. Alebo baliť kurence v hydinárni pre konečného spotrebiteľa a konkrétne si toho abstraktného konečného spotrebiteľa predstavovať.Zrazu mi je čudno. Mám dvadsaťštyri rokov, ukončené vysokoškolské štúdium a preukaz z úradu práce. A viem, že toho nechcem od života až tak veľa. Ale ani neviem presne povedať, čo chcem. Stretávam malé slečinky s veľkými zadkami, s malými starosťami a veľkými láskami. Závidím im. Lebo si to všetko ešte môžu dovoliť. Lebo je to primerané ich veku. Aj ich zadky, starosti a lásky sú primerané ich veku. Ja primerane môjmu veku nevyzerám. To ma teší. Bavia ma veci, ktoré nekorešpondujú s mojím titulom, ktorý mám na papieri a nepíšem si ho pred menom. A neviem, či ma to má tešiť.Večer zisťujem, že po plači zostáva vodeodolná špirála naozaj tam, kde má. A že beckovský hrad zhasínajú presne o 0:04 úplne naraz. Skrátka zhasnú.
