A mala som pravdu. Ráno som sa zobudila a už bol u nás. Kľúče som mu nikdy nedala, no jemu sa zakaždým podarí nejako prísť. A to mi robí vždy. Nikdy nepovie, kedy príde, len sa odrazu zjaví v celej svojej paráde. Trochu ma to štve, ale on to tak neodolateľne zvalí na moju obľubu v prekvapeniach, že mu to vždy - síce s ťažkým srdcom, ale naozaj vždy - prepáčim.
Vošla som do kúpeľne, aby som sa trošku poľudštila, no už bol pri mne. Pozerali sme sa spolu do zrkadla. Je to taká naša úchylka. Proste len stojíme a pozeráme sa. Ja na neho, on na mňa. Uvedomujem si, že je presne taký, akého som si ho pamätala. Trošku napuchnutý a červený. Znie to smiešne, ale on taký naozaj je. Raz som mu povedala, že je tučný a strašne sa na to naštval. Odvtedy mu hovorím, že je napuchnutý a to sa mu páči. Pripadá si jedinečný. Pre mňa takým naozaj je. A to, že je trošku červený, to je tiež jedinečné. Nie, že by sa hanbil, on je skôr exhibicionista, len má takú farbu. Takú, akú mávajú niektorí ľudia v tvári, keď prídu z veľkej zimy do tepla.
Stále sa na neho pozerám, no odrazu vidím v zrkadle okrem neho aj odraz alpovej fľaše. Viac mi nebolo treba a už som mala v očiach tie šibalské ohníky. On totiž nenávidí alpu (dokonca hovorieva, že raz ho to zabije), no ja ho tak rada provokujem! Vždy, keď ideme niekam do spoločnosti, trošku sa ňou navoniam, aby veľmi nevystrájal. Lebo ako som už spomínala, je neskutočný exhibicionista. Ak aj niekde sme, mám taký pocit, že všetci sa pozerajú iba na neho. Ja akoby som ani neexistovala. Preto ak ho chcem trošku potlačiť do úzadia, už aj siaham po alpe. A hneď mám vyššie sebavedomie. Ale len dovtedy, pokiaľ sa na neho niekto nezadíva dlhšie ako na mňa. Vtedy je koniec. Náladu mi nezdvihne ani alpa. Tu pomôže už len zdvihnúť kotvy a pobrať sa kade ľahšie. Najlepšie ale je to, že on odchádza so mnou. Prehováram ho, nech len zostane, že ja si poradím aj bez neho, ale on nie. Spolu sme prišli, spolu aj odchádzame. Po ceste mu ale poviem, prečo som opäť tak rýchlo zdrhla. Strašne sa rozčuľujem, on ma s maximálnou vážnosťou a úplne mlčky počúva. Rozhovor vždy dokončíme v kúpeľni pred zrkadlom, ale to sa už nenormálne smejem na svojej sprostosti. Nabudúce sa to však opäť zopakuje. Som skrátka nepoučiteľná.
Často mávam taký paradoxný pocit, že on ma má radšej ako ja jeho. Keď sme totiž denno denne spolu niekedy aj mesiac, už mi parádne lezie na nervy. Ja by som bola radšej, keby sme boli spolu častejšie po kratších intervaloch. Také tri – štyri dni a pauza. On naopak. Radšej dlhšiu dobu spolu a potom rovnako dlhšiu dobu oddelene. Ale náš vzťah sa obmedzuje len na zimu. A ja som tomu rada. Uvažovala som aj nad tým, že by sme sa rozišli, ale on sa vždy vráti. A poslať ho k vode je nad moje schopnosti.
Tak aj teraz, po dlhých letných mesiacoch odlúčenia, sme opäť spolu.
Ja a môj herpes.
