Je to akýsi paradox. Všeobecne totiž čokoľvek cyklické vyvoláva skôr pocit bezmocnosti. To stredoveké „vanitas vanitatum“. Neustály kolobeh, bezbrehé opakovanie sa niečoho. Skrátka márnosť nad márnosť...
Márnymi sa potom môžu zdať všedné dni (všetky dni), roky, celý život. Ráno vstať, najesť sa, do školy (do práce), opäť niečo zjesť, zase pracovať, vrátiť sa domov, spať. A zase to isté, deň za dňom, rok po roku, celý život. Neskutočná predstava. A keď by sme počítali aj s reinkarnáciou, tak aj celých niekoľko životov... Strašná predstava. Kruh bez konca a kraja. Uzavretý systém (plný otvorených otázok).
Ale taká priamka, to už je iná vec! Tiež by sme asi neprišli k jej absolútnemu začiatku, ale ak by sme si vztýčili jeden bod a označili by sme ho ako JA, skončil by pocit našej bezradnosti. To „ja“ tu už síce bolo dávno predtým, ako sa stalo hmotným bodom, no práve týmto bodom vzniká ten úžasný pocit, že od jedného bodu zrazu SME. Život v priamkoidnom prevedení má teda trošku (dosť) optimistickejší ráz. Ráno vstať, najesť sa, do školy, do práce, opäť niečo zjesť, zase pracovať, vrátiť sa domov, spať. Lenže medzitým stretnúť človeka, počuť dobrý vtip, dať si dvojitú porciu vanilkovej zmrzliny, nevystrieť dáždnik, keď sneží, sadnúť si na lavičku v parku a prečítať Malého princa... Každý deň aby bol (je) iný.
Už tri roky chodím tou istou rovnou cestou na bicykli. Priamkou. Cesta tam je cestou do školy, cesta späť je cestou zo školy. „Tam“ sa vezieme dvaja plus školská taška, „naspäť“ idem už iba ja. Pokiaľ to počasie dovolí, vezieme sa na bicykli, ale pri najväčšej križovatke z neho zídeme, prejdeme cez prechod pre chodcov a pokračujeme ďalej v ceste. Naspäť som robievala to isté. Ale už nerobím. Vďaka kruhovému objazdu sa totiž konečne cítim byť po troch rokoch plnohodnotným členom cestnej premávky. A tak si každú jazdu vychutnávam. Vďaka kruhu.
V živote si niekedy pripadám ako Mr. Bean, ktorý si uväzuje v aute kravatu, pričom niekoľkokrát obieha kruhový objazd. No potom vyjde a ide opäť rovnou cestou. Nič príjemné, motať sa takto životom, ale keď to prehrmí, opäť nevidím na koniec a ja sa vydávam v ústrety nepoznaným (nekonečným?) možnostiam.
Náš život. Priamka s kruhom. Kráčame stále novým lineárnym smerom, bez pocitu, že niečo podobné tu už bolo a o chvíľu bude zase. Každého však stretne v živote aj niečo kruhové, niečo, kde sa zamotá (možno príliš veľa všedných dní, možno priťažké problémy, možno...). A motáme sa tam toľko, až napokon nájdeme niekedy sami, niekedy s pomocou (Božou?) východziu cestu. No keď z toho vyjdeme a obzrieme sa, zistíme, že ten uzavretý kruh dal celkom iný rozmer (smer?) našej priamkovej ceste.
Otvorený systém s (polo)uzavretým podsystémom...
