Že vraj by sa ženy napríklad pri šnurovaní topánok mali zohýbať tak, aby mali zadok pri zemi a nie s vytrčeným zadkom, lebo tak to vraj vôbec nie je sexy. Tvrdili to v nejakom ženskom časopise.
Dnes sme boli na snežienky. A zbierala som ich aj tak sexy, aj tak nesexy. Tým druhým spôsobom ale viac - do čerta aj so ženskými časopismi. Lebo keď sa nepokrčíte v kolenách, ale zohnete sa len trupom a hlavou a rukami a strčíte si hlavu medzi tie vaše nepokrčené kolená, tak vidíte oblohu a stromy hore nohami (rozumej: hore konármi) a ešte aj popadané lístie z jesene a všetko.
Raz by som chcela dostať kytičku snežienok kúpenú od nejakej babičky stojacej na ulici (najlepšie v nejakom podchode). Lebo ona určite snežienky zbiera s vytrčeným zadkom a pozerá sa pritom do neba.
14. 3. 2007, cca 01:05
Sadám si na posteľ k spiacemu Miškovi. Prikrývam ho, pozerám ako dýcha. Na poličke zapratanej somarinami má odprataný kúsok, kde má položený mobil, maličkú vázičku so snežienkami a malú umelohmotnú rybičku v krabičke.
Plačem. Tak strašne naozaj. A len chvíľku predtým som tak strašne naozaj kričala po našich. Nehádali sme sa, len kričali z toho všetkého naakumulovaného a nevypovedaného v nás. Tak strašne hlboko.
18. 3. 2007, 20:19
Sedím pred počítačom, keď sa Jurko zrovna vrátil z hokeja.
"Koľký krát to dnes počúvaš?"
"Nóóó..., neviem."
"Ukáž mi playlist!"
Smejem sa očami ešte predtým, než klikám na ikonku Winampu na lište. Potom sa smeje už aj Juraj. Nahlas.
V playliste svieti totiž iba jeden riadok - Sag mir wo die Blumen sind. Tak sa pýta Marlene Dietrich.
Dnes jej zrazu viem na tú otázku odpovedať.
