Čas prítomný; prítomnosť prítomnosti.
Ideme súbežne. Náš autobus a nejaký osobný vlak vychádzajúci spoza nákladného. Najprv lokomotíva, potom prvý vagón a... už začínam vypočítavať - šťastie, nešťastie, láska... Láska. K listu sa už nedostalo. Bol kratučký, osobáčik...
"...a posledná z nich je láska."
Čas minulý; prítomnosť minulosti.
Mslím na všetkých mojich chlapcov. Na tých, ktorí vedeli, že sú moji; na tých, čo tušili i na tých, čo nemali ani poňatia... Myslím na mnohé vypovedané i mnohé zamlčané. A napriek (či vďaka) tomu všetkému - čo-bolo-bolo - vás mám stále rada. Všetkých. Ľúbiac iného, ktorého meno medzi vami v minulosti nefigurovalo. Lebo keď ľúbime, ľúbime. A basta.
"Koho sme včera ľúbili, nemôžeme dnes nenávidieť."
Čas budúci; prítomnosť budúcnosti.
Ráno stretávam na rohu základnej školy malého bacuľatého chlapca so školskou taškou na chrbte a vrecúškom na telesnú alebo výtvarnú v rukách. Je strašne namosúrený, a mne je to tak milo smiešne. A zrazu mám chuť povedať raz svojmu dieťaťu - tváriac sa pritom hrozne vážne - "Dobré ráno, mladý muž! Čo ste taký namosúrený?"
