Nastúpila som do takmer prázdneho kupé. Sedel tam iba jeden pán, ktorý sa očividne pokúšal prebrať z ranného polospánku a jedna mladá žena, ktorú neprebudil ani môj príchod.
Vlak stál v stanici pomerne dlho, všade bolo také ranné poloticho a tak sa nedalo nepočuť, ako niekto v chodbičke telefonuje po španielsky. (Po španielsky nerozumiem ani pol slova, takže nemožno hovoriť o odpočúvaní...) Keďže považujem telefonovanie v cudzej reči za vrchol jazykovej zdatnosti, zložila som si pomyselný klobúk z hlavy. „Ktovie, možno aj táto spiaca žena dokáže niečo nadštandardné,“ pomyslela som si akosi mimochodom a viac som tomu nevenovala pozornosť. A potom sa to stalo. Tej žene zazvonil telefón. Vydala snáď nadľudské úsilie, aby ho našla vo vrecku bundy a potom sa s podobným úsilím rozospato - zachrípnutým hlasom ozvala. Možno mi nebudete veriť, ale ona vážne telefonovala po francúzsky! Prisám vačku, že po francúzsky! Usmievala som sa ako po užití nejakej drogy...
Neviem, či bude v blízkej historickej dobe vytvorená nejaká reality show, ktorej by sa tá pani mohla so svojou nadpriemernou schopnosťou zúčastniť. A neviem, či by tam tá pani šla. Ale mňa jej reálny výkon presvedčil. Až natoľko, že som sa rozhodla byť v niečom pozitívnom nadštandardne dobrá. Neviem ešte v čom.
Možno budem „iba“ nadštandardne dobre žehliť košele alebo obracať omelety na panvici. Ale budem!
