Niekedy, neviete presne, prečo sa to deje práve vtedy, nie ste tehotní ani nemáte svoje dni, nie je ani nízky tlak, ani vonkajšie okolnosti nie sú úplne nepriaznivé, ste zdraví a milovaní, no napriek tomu vám niečo chýba. Keď ste boli malí, hovorilo sa tomu - aspoň u nás - že vám uleteli včely. Skrátka, nie ste vo svojej koži. Niečoho sa vám zdá byť priveľa, iného primálo, nestíhate ani to, čo ste pri väčšej časovej tiesni s prehľadom zvládali a to, čo stihnete teraz, aj tak nie je ani spolovice dobré. Ani vás to veľmi nehnevá, len vám je tak čudno z toho všetkého, prídete si takí bezvýznamní a stratení. Máte pocit, že si už nespomínate na svoje sny, že už je to aj tak zbytočné, lebo ste zrazu inde. Tak všeobecne inde.
A potom, večer, vám niekto najbližší povie: "Teraz ti pustím pesničku , ktorú budeme počúvať v našom dome."
Zrazu je všetko inak.
Ráno si nachádzam v mailovej schránke, ktorej kontakt mám na blogu, mail z mojej vlastnej pracovnej emailovej adresy: "Prečo nič nepíšeš na blog?"
Moja odpoveď: "Pozri vyššie. A potom nižšie."
