No, nie až tak sama. Teda si to tak myslím. Všetci ma strašili, že tam bude plno komárov, pavúkov a najmä chrústy. Myslím na to, ako mi v noci vletia do vlasov, do spacáka...
Prerušujem roj hmyzových myšlienok a rozkladám karimatku ďalej. Ak nechcem spať ako skrčenec, musím posunúť bedničku s jablkami, pripravenými na zajtrajšiu štrúdľu, škatuľu so zázvorníkmi a kýbeľ s kolíkmi na vešanie prádla. Hotovo.
Leziem do spacáka, spokojná so všetkými prípravami. Hodím pohľad na teplomer, ukazuje 22 stupňov. Noc ako stvorená na spanie pod holým nebom. Teda, takmer holým. Spať pod úplne holým je totiž úplne iná káva. Raz som tak spala, v tábore, na matracoch , pod jabloňami. Ráno nás budila zemská príťažlivosť... Vtedy som pochopila, čo je to dostať raňajky rovno do postele.
Cítim prenikavú vôňu rozmarínu. Pripomína mi pohreb. Aj tam, v miestnosti, kde sa dá so zosnulým naposledy rozlúčiť, je cítiť rozmarín. Vidím tú malú nenápadnú halúzku namočenú v nádobke so svätenou vodou pri hlave zosnulého... Teraz mám rozmarín pri hlave ja. Rastie si v tom kvetináči akoby nič... Radšej sa teda otáčam na druhú stranu. Tu si zasa veselo sedí na balkónových dverách nočný motýľ. Je úplne maličký, ale aj tak sa bojím, že si zmyslí zaletieť mi rovno do vlasov a tak beriem veľkú varechu, s ktorou sa vyvárajú vreckovky a utierky a pritláčam ho s ňou o dvere. Trošku to puklo a už je po všetkom. Po motýliku, aj po mojom strachu. Pre istotu sa však radšej otáčam k rozmarínu a zmierlivo adresujem jedno úprimné prepáč tomu malému motýliku.
Pozerám pomedzi balkónové mreže. Mesto už takmer spí. Potichučky sa posadím a ešte potichšie mu zaželám dobrú noc.
Idem spať aj ja.
