Teraz sedím v autobuse, niekde medzi Bratislavou a Sencom, na kolene mám zápisník pritisnutý k oknu a ukladám doň písmenká. Vidím, že niečo píšem, ale popravde - skôr dôverujem, ako vidím.
Mám chuť myslieť. (Neviem, či bola skôr tá chuť, alebo myšlienky, alebo naopak. Ale asi išli tak pekne spolu. Ruka v ruke. Myšlienky a chuť. Chuť a myšlienky.)
Mám naozaj chuť myslieť. Na také všeličo. Napríklad - idúc popri akýchsi stromoch - kto je teraz v lese a že či mu je zima. A čo tam asi tak večer robí a čo ho potom čaká doma (kto ho potom čaká doma).
Myslieť na toho chalana z autobusu, ku ktorému som si raz prisadla a ktorý mi odporúčal suši a nejaký austrálsky šport, ktorého názov som zabudla skôr, než ho celý vyslovil.
Hádať, koľkí sa práve milujú a koľkí sa z toho celkového počtu milujú tak "detičkovsky" a koľkí tak po hriechu. "A dejte, prosím, aspoň penny chudobnýmu děvčeti,
zařídím vám přerušení případnýho početí..."
A len tak sedieť a chcieť myslieť na niečo pekné a myšlienky neprichádzajú. No je mi pekne. Pozerám von, do pološera a usmievam sa nad sebou i sebe a tužím naučiť sa viac dôverovať. Napríklad Tomu, kto ten mesiac na oblohe zlatou skobou pribil len preto, aby mi bolo pekne. Napríklad.
