Kebyže mám poslať telegram a chcem ušetriť, napísala by som, že som zmeškala vlak. Bola by to pravda ale len spolovice. Áno, nestihla som ho. Ale preto, že odišiel o minútu skôr.
To ma štve. Neštvalo by ma to včera, lebo by som vedela, že si za to môžem sama, keď som išla z domu tak neskoro, že to bolo až za hranicou únosnosti a keď som naskakovala do už odpískaného vlaku, akosi podvedome som čakala, že mi niekto podstrčí na podpis prihlášku na súťaž v rýchlej chôdze... Ale dnes som vstala o dve minúty skôr, naraňajkovala som sa, ba dokonca som si stihla namaľovať oči (!), čo robím veľmi sporadicky, keďže nikdy nestíham. Dnes som stíhala, išla som z domu skoro a aj tak som zmeškala. Niekedy je teda aj skoro príliš pozde...
Sťažovať som sa nešla, lebo vraj sa má byť na stanici päť minút predtým, ako má vlak napísaný odchod. A štve ma to tým dupľom, že keď sa mi stane (síce málokedy), že som na stanici naozaj tých päť minút pred odchodom, vždy ten vlak mešká – pol hodinu, dvadsať alebo aspoň desať minút. A vždy sa nám „Železnice Slovenskej republiky za meškanie vlaku ospravedlňujú“...
Keď som dnes stála pod tými železničiarskymi hodinami, na ktorých chýbala presná minúta do odchodu, akosi podvedome som čakala, že sa z ampliónu ozve „Železnice Slovenskej republiky sa vám za skorší odchod vlaku ospravedlňujú“... (Snívať môžem...:-)
Keď idem zo stanice domov, stretávam sa tvárou v tvár s ľuďmi, ktorých som obiehala smerom na stanicu. Ešte že mám namaľované tie oči...
