Moje odhalenie tajomstva 6. decembra nebolo nijak extra bolestné. Ani trochu.
Pamätám si, že som vtedy spala z nejakého dôvodu v spálni a tá izba sa mi zdala neskutočne veľká, hoci je to úplne obyčajná izba – ani veľká, ani malá. Skrátka... obyčajná. Najprv som pozorovala na strope pruh svetla prichádzajúci z chodby, kde sme si každoročne v predmikulášsky večer – tento rok nevynímajúc – nastavali svoje najväčšie topánky (do väčších sa viac zmestí!). Išli sme spať tak skoro, ako sa len dalo, lebo sme sa riadili krásnou detskou logikou – čím skôr pôjdeš spať, tým skôr príde ráno a tým skôr bude chodiť aj Mikuláš. Videla som teda ten pruh svetla na strope izby a mihotajúci sa tieň vtedyeštemikuláša a mala som úžasný pocit víťazstva – konečne ho uvidím pri čine! Zišla som z postele a štvornožky som sa potichu ako nejaká indiánka doplazila ku dverám. Nazrela som cez štrbinu dverí a prichytila pri čine... maminu! Ani trochu ma to však nemrzelo. Môj pocit víťazstva sa zmenil na (dospelácky?) pocit pochopenia. Vedela som, že Juraj si ešte stále myslí, že plné topánky sladkostí má na svedomí naozajský Mikuláš a že ja viem už niečo viac. Že SOM už niečo viac! Odplazila som sa teda naspäť do postele. Keď prišla mamina ešte pre nejakú drobnôstku, tvárila som sa, že spím. Ale nespala som. Napriek veľkej úspešnej odhaľovacej misie dnešnej noci som sa nemohla dočkať, kedy príde ráno a my s Jurajom budeme odhaľovať ďalšie tajomstvo. Tajomstvo včeravečerumytých topánok plných sladkostí...
Dnes mi je teda úplne jasné, že sladkosti do čižmičiek nenosí naozajský Mikuláš a darčeky pod stromček tiež nenosí naozajský Ježiško. Napriek tomu sa neskutočne veľmi teším na tie dni a občas ma dokonca prepadnú aj pochybnosti, či náhodou predsa len... Veď stretávam toľkých „Mikulášov“ a „Ježiškov“ snáď každý deň v roku! A niektorých poznám aj osobne. Napríklad toho z 29. novembra. V ten deň som nedostala povolenie na nákup najsamnajlepšej zimnej bundy na svete z dôvodu šaktátovyzeráeštecelkomdobre. Keď moja „Mikuláška“ videla v televízii kopec tisícoviek, povedala:
„Keby sa tak dali zobrať! Hneď by som ti utekala kúpiť tú bundu!“
A mne zostalo zrazu tak dobre na duši. Tak vianočno.
