Je skoré ráno a ja som tiež akosi nezvyčajne skoro na stanici. Obzerám sa teda po ľuďoch. Všetci vyzerajú ešte ospalo, ich podvedomie určite ešte nevstalo z postele. Zaujal ma však hlúčik piatich chlapcov, ktorí pri mne stáli. Mohli byť tak piataci až šiestaci (a možno aj nie, môj odhad je totiž až dramaticky mizivý...). Chlapci čakali na vlak, každý s ruksakom na chrbte, niektorí mali v rukách ešte vrecko s telesnou alebo papučami. Debatujú, súrajú do seba, obzerajú sa a kopú do kamienkov aj do seba. Keď im ohlásia príchod vlaku, zberajú sa k nástupišťu. Jeden sa však zrazu rázne otočí a so všetkou vážnosťou a spontánnym úsmevom na perách zahlási:
„Ešte tu mám povinnosť!“
A odbehne ku skupinke troch ospalých mužov, otcov niektorých z nich.
„Čau, oci!“
Vymenia si úsmevy, synátor dostane pusu na rozlúčku a otcovské pľacnutie po chrbáte. Až teraz sa môže nastupovať.
Mysľou mi prebieha to donboscovské „majte radi svoje povinnosti“. A ticho sa usmievam do šedého rána. Aj ja som si dnes splnila svoju povinnosť (a ani som to netušila) – pred odchodom z domu som dala pusu maminke ešteležiacej v posteli, aj Miškovi, ktorý za ňou dobehol a šuchol sa k nej do teplúčka...
Mám rada svoje „povinnosti“.
A vy?
