Mal oblečenú tmavozelenú bundu pod zadok a tmavomodré rifle. Krížom cez plece mal prehodenú čiernu kabelu a v ľavej ruke igelitku Lidl, ktorú držal tak nekonformne, ako keby zdvíhal vrece, ktoré je na vrchu previazané a on ho držal iba za to.
Na nohách mal čierne topánky a na hlave čiernu čiapku, aké nosievajú umelci vo francúzskych filmoch. Spod čiapky mu vytŕčali šedivé, no husté vlasy. Z profilu som videla aj jeho okuliare, o ktorých som si myslela, že ich nosí len na čítanie. Vlastne neviem, prečo som si to myslela, keď som sa s ním stretla iba dvakrát, z toho prvý raz pred troma týždňami.
Kráčal po nástupišti, pomáhajúc si francúzskou barlou v ľavej ruke. Išiel tak pomaly... A po zdolaní poslednej z troch párov koľají zastal a pridŕžal sa ešte aj zábradlia, aby zvládol posledný schod. Všetci ho sledovali. Ja som ho v duchu povzbudzovala.
Teraz v piatok budú dva týždne, čo zomrela Jankina babka.
Jankin dedko dnes kráčal po našej stanici.
Jankin dedko robí najlepšie palacinky na svete. V piatok tomu budú tri týždne, čo som ich ochutnala. On však bude spomínať na iné výročie...
(6. 3. 2007)
