Dnes som bola dobrá - strach sa dostavil len hodinu "pred tým" (inokedy sa bojím už od rána). Zuby som si umývala dvakrát, pre istotu. Napínalo ma už nad umývadlom, len čo sa kefka dostala hlbšie do úst.
"Bojíš sa?," pýta sa vyškerený Miško, ktorý s návštevou u zubárky problémy nemá. (Bodaj by mal, keď tam bol dva razy! Lenže na druhej strane - desať rokov tam nebol a mal len dva kazy. Ja môžem o takejto bezproblémovej ústnej dutine len snívať - plomby som si prestala počítať pri čísle 43...)
"Hrozne!"
"Aspoň že si to priznáš. Dýchaj nosom, keď ti bude robiť zadné zuby."
"Dobre."
Po ceste si nadávam, prečo som tak veľa jedla. Veď čo ak, náhodou...A nadávam si aj za tú slivovicu, ktorej som si trošku logla. Čo keď ju zacíti?! To bude hanba... Našťastie mám nejaký mentolový cukrík. Snáď prekryje tú slivovicu...
Pri každej lampe aj čiare na chodníku ("kto stupí na čiaru, nedostane večeru"), si predstavujem - rovnako ako pred prvou spoveďou, prijímačkami na strednú aj vysokú školu i pred každou ťažšou skúškou - aké to bude super asi tak o hodinu, keď pôjdem naspäť. To sa bude sveta žiť. To už bude "po tom"... Zatiaľ sa však strašne bojím a navyše mi je nenormálna zima na ústa aj zuby. To z toho brutálne štipľavého cukríka a dvojnásobnej dávky zubnej pasty...
Dostávam dve injekcie, hadičku na odsávanie slín, nejaké železá a pípajúci prístroj. Kvôli prudkému svetlu nič nevidím, ale som presvedčená, že zubárka je vo vytržení pri odhaľovaní tajomstiev mojich zubných kazov. (Asi ako archeológovia, keď nájdu nejakú črepinu z hrnca na mieste, kde ju neočakávali...) Utvrdzuje ma v tom aj kyslá vodička, pred ktorou ma zubárka vystríha. Vtedy myslím na Miška a jeho dobre mienenú radu dýchať nosom. Ibaže od injekcie mám necitlivú ľavú nosnú dierku. Takže som v situácii, kedy banujem, že nemôžem dýchať ušami... Absolútnym zavŕšením je privolanie sestričky na pridržanie mojej hlavy, keďže oná masa mi zatvrdla príliš a doktorka nie a nie sa presekať k ďasnu... Podarilo sa. Hotovo.
"Tú anestézu jej tam nepíš, tá bola pre mňa." Vidíte, pozná ma. Skrátka sa vyžíva...
Ďakujem. Milosrdnému času, že sa nezastavil, ale ubiehal ako obyčajne. A ide sa domov. Pripadám si vyššia a ľahšia. Zase raz sa mi podarilo nad ním, strachom jedným nepodareným, zvíťaziť. Do 10. apríla, deviatej hodiny rannej, máme od seba pokoj. Potom "to" príde znovu. Iba ak... sa dovtedy nepodarí vynájsť tú spánkovú metódu. Nesmejte sa! Snívať hádam môžem, nie?
