"Dávam ti šťastie," tľapkám Jurka po kolene. "Je 23:23," vysvetľujem.
"Dvadsaťtrojka je super číslo."
"Hej. Dva a tri je päť a to je také okrúhle... Teraz mi napadlo, že vlastne v obývačke sú tri dvadsaťtrojky. Aj so mnou."
"Štyri. Ja mám narodeniny dvadsiateho tretieho."
Chvíľku mlčíme.
"Už si mu dala meno?"
"Komu?," pýtam sa nechápavo.
"Tomu tvojmu zvieratku."
"Jáj, ešte nie," odpovedám, keď mi dôjde, čo vlastne myslí. (Zistili mi totiž, že mám v nose zlatého stafylokoka a tak sa mi doma smejú, že to je moje nové zvieratko.)
"Tak mu nejaké daj."
"Ale jaké?," rozmýšľam... "Kornel!"
"To je divné."
"Tak Sergej."
"Aj to je čudné...," stále sa Jurajovi nepáči výber mena.
"Tak mu budem hovoriť Stafylokok. Alebo Zvieratko."
"Niéé, niečo iné by to chcelo."
Zrazu mi napadlo: "Krištof!"
"Tak to už je lepšie," pochvaľuje si Juraj.
"Že! Aj mne sa to páči. Tak sa bude volať moje dieťa."
"Ale šak si voľakedy chcela Sebastiána?!"
"Veď aj toho, ale aj Krištofa, Hanu, Adelu a Pavlu."
"Hana?!"
"Nóó, to znie tak dobre, keď sa povie jak v Toy Story - Haná, hééj, Haná!"
"Ja nepoznám žiadnu Hanu."
"Veď ani ja. Len tú z Toy Story."
Juraj chvíľu uvažuje: "Ale v škole máme Pavlu, no hovoríme jej Filadelfia."
Smejem sa tomu: "Prečo?"
"Lebo žila vo Filadelfii."
Zase mlčíme, ale Juraj nad niečím rozmýšľa... "No ale... To je päť detí."
"Nóó," prisviedčam. A usmievam sa tomu.
"Päť detí a kariéra...," Juraj stále zvažuje a zvažuje... "Neviem, či ti to už niekto povedal... Možno budem prvý..., ale - žijeme len raz!"
Smejeme sa.
"Ja viem..."
Na chvíľu zase mlčíme.
Ideme sa modliť.
