"Môžem?"
"Choď preč!"
"Len si na chvíľu ľahnem, dobre? Nemusíme sa rozprávať."
Ticho ležíme, on na bruchu, ja na chrbte. Modlím sa za neho.
"Dobre. Tak ja už idem. Ďakujem."
Ešte ale nejdem do sprchy, lebo viem, že...
"Kaču? Môžeš ísť sem na chvíľu?"
"No jasné!"
Prichádzam, hádžem sa k nemu do postele.
"Kaču? Prepáčiš mi to?"
"Jasné, drobec!"
Dostáva veľkú pusu na líce. Teraz už zaspí. A ja sa môžem ísť sprchovať.
Ráno si natieram tvár "zimným" krémom. A myslím na to, že už som doma mesiac a nemusím sa ním natierať každý deň pred šichtou. No napriek tomu som mysľou v "kurenčárni", vzdialenej od nás asi 800 kilometrov a pri ľuďoch vzdialených tiež osemsto kilometrov plus jazyková bariéra. No týchto ľudí budem navždy nosiť vo svojom srdci, v oddelení "ľudia z nemeckej kurenčárne", a ešte niečo viac...
Kráčam cez park, ráno ešte nevystriedal plnohodnotný deň. Oproti mne po chodníku ide traktor, na ktorý nakladajú odpílené konáre. Musím sa mu vyhnúť a tak som nútená kráčať po tráve. Po prvých popadaných listoch... Len trochu šuchotavých, lebo z veľkej časti sú zmáčané rannou rosou. Mám na sebe rifle, tyrkysovú bundu a tenisky. No predstavujem si, že mám na sebe niečo, čo je vhodnejšie na takúto príležitosť. Napríklad tak tmavohnedú sukňu a rovnako farebné pančuchy. A balerínky s mašličkou, a kabátik. Napríklad červený. Alebo krvavo bordový...
Páči sa mi, ako zavesili dôchodci koberček. Na šnúre nevisí nič iné, len ten koberček. Je zavesený za tú širšiu časť, neviem prečo. Asi mali dosť času... Tak sa pristavujem aj ja a počítam kolíky. Je ich šestnásť. A všetky sú rovnaké.
Páči sa mi, keď je vonku taká zima, až sa trasiem. A potom, neviem ten okamih uchopiť, ale zrazu si uvedomím, že mi zima nie je. Že síce cítim, ako chlad dolieha na moje líca a stehná, no zostáva len na povrchu. A cítim, že som studená aj bez toho, že by som sa musela samej seba dotknúť. No vo vnútri mi je nezima...
Rozhodujem sa, ktorou cestou pôjdem. Vyberám si tú nekaždodennú. A som prekvapená, že sú tam lampy. A svietia. Na tých miestach sa nikdy nesvietilo, raz ma tam dokonca spolužiak naplašil a odvtedy tadiaľ prechádzam pripravená na to, že on znovu vyletí a nastraší ma. No dnes lampy svietia a mne sa to páči. Súčasný primátor teda vyhrá aj tieto voľby. Hoci... môj hlas nedostane. Aj keď sa mi tie lampy páčia...
Je večer a ja vchádzam do bytu. Zhlboka sa nadychujem a potom len vydýchnem:
"Wááw..."
Vedeli ste, že v nebi to vonia plnenou paprikou?
(venované Nezábudke)
