On, taký týpek s dlhšími vlasmi, v ktorých mal len tak ledabolo zastoknutú hnedú čelenku. Ona vyťahuje z plastikového vrecúška sušené banány. Je veľmi krásna. Nedalo mi teda nesledovať ich. Neustále si niečo potichučky hrkútali, ibaže...Ibaže mi na tom niečo prekážalo. Snažila som sa zistiť, čo mi na nich nesedí. Až po hodnej chvíli som na to prišla. Či už rozprávala ona, alebo on, nikdy si nehľadeli do očí. Teda, on. Vždy blúdil pohľadom kdesi inde. Ale prečo? Prečo sa jej nepozeral do očí, keď ona stále ako rozprávala, mu do nich hľadela? Divné... Ešte aj keď mu núkala banány, musela mu vrecúško podstrčiť úplne pod ruky! Vrcholom všetkého bolo, keď sa ona vybrala na záchod a nešli jej otvoriť dvere. Vtedy sa len hlúpo usmieval. Nepohlo s ním, ani keď jej musel pomoc poskytnúť neznámy chlapík z chodbičky. Už som sa mnohokrát presvedčila o tom, že rozsah mužskej nevšímavosti nepozná asi hraníc, no toto bolo maximum! V duchu som ho už aspoň tristo razy zatratila a spolu s ním aj ju, veď to bol úplný... a ona ho nielenže trpezlivo pri sebe trpela, ale ako sa zdalo, aj ľúbila! Vrhám na neho ešte posledný vražedný pohľad a...hanbím sa ako pes. Možno ešte o trošičku viac. Z taštičky, čo mal upevnenú na páse, vyťahoval MP3 prehrávač. Popritom hľadel na mňa. Teda...on síce pozeral mojím smerom, ale zároveň pozeral niekam cezo mňa. Sledovala som zároveň jeho oči aj prsty, ktorými znalecky prechádzal po tlačidlách, dotykom stisol to správne a pritom všetkom mi hľadel do očí. Ja jemu tiež. Rozdiel bol v tom, že ja som ho videla, no on mňa nie. Ani tie tlačidlá, ani banány vo vrecúšku, ani ju, ani tie nešťastné zaseknuté dvere...! Aj keď ma nevidel, musela som pod jeho pohľadom zahanbene sklopiť zrak. Dostal ma. Sedela som oproti slepému človeku. A paradoxne, sedela som zároveň zoči voči pravde... Netušila som, že bude mať dlhé vlasy, frajerku a že bude slepá. A že to bude on. Keby mi to niekto povedal, nezatracovala by som ho v duchu. Keby... z mojich myšlienok ma vytrhol jej príchod.
"Čo počúvaš?," spýtala sa ho.
"Kocúrkovo. Už si to čítala?"
"Nie, ale začala som teraz Skon Paľa Ročku."
"To som už počúval," povedal a pritom behal prstami po fľaši od minerálky. Odhaľoval vystúpené písmená. Všimla si to.
"Počkaj, otočím ti ju. Teraz to skús."
Rýchlo po nich prebehol, potom ešte raz trošku pomalšie a...
"Bonaqua."
"Hej," nachvíľu stíchla, pričom mu stále pozerala do očí a začala tiež prstami preberať jedno písmenko za druhým, ale potom prestala.
"Chcela som povedať, že aj ja to skúsim, ale potom som si uvedomila, že to už je ľahké, keď viem, čo je tam napísané," priznala sa. "Nevedela by som to," a usmievajúc sa, dodala: "Si dobrý."
On jej úsmev opätoval. Tak bol slepý či nie?!... Naprosto! Ale slepé boli iba jeho oči. Zato sa stal vidomým prostredníctvom iných zmyslových orgánov. Nevidel ju teda usmievať sa, ale počul ju. Dokázal veľmi vnímavo rozoznať, že tie posledné slová "si dobrý", povedala s úsmevom. Lebo s úsmevom to znie celkom inak než bez neho. Tak... skrátka inak.
Usmievala som sa aj ja. Hľadel mi do očí. Ja jemu tiež. A vôbec netušil, že ma bez toho, aby ma videl, naučil pozerať sa na tento svet trošku inak. Zatiaľ to bol len mikrosvet toho kupé, ale po prekročení jeho prahu sa otvára svet oveľa väčší. Taký veľký, že možno presahuje hranice jeho fantázie. A napriek tomu ma naučil vidieť ho trošku z inej perspektívy. Obutá v cudzích topánkach. Aby som mohla kráčať životom bez predsudkov, bez domýšľavosti.
Hovorí sa, že lož má krátke nohy. No vedeli ste, že zase pravda môže byť niekedy aj slepá, aby sme my mohli lepšie vidieť...?
