1. deň, 2. 1. 2006, pondelok, 22:14
Chvíľu, na miestach, kadiaľ sme prechádzali po zasneženej a pokamienkovanej ceste a kde vyfrézovaný sneh vytváral na okrajoch biele vysokánske múry, mi to evokovalo prechod židov cez Červené more. Ako kedysi. Do zasľúbenej zeme. A aj my sme prišli šťastlivo - do raja. Toho slovenského.
2.deň, 3. 1. 2006, utorok, 23:07
Štyri hodiny krásneho lyžovania! Bez pádu, toho fyzického. Vnútorne som však padla sama pred sebou na úplné dno. Pri zjazde som videla pred sebou na zemi nejaké dievča mordujúce sa s vypnutou lyžou.
"Pomôžem ti?"
"?!?!," povedala niečo v reči mne neznámej. "Do you speak english?"
Ticho. "Not at all."
"German?"
"Ja!," potešila som sa.
Prehodili sme ešte zopár slov, obula si lyžu a bolo vybavené. Na vleku som si spätne premietala toto stretnutie. Kokšo, veď ja som jej povedala "niet za čo"... Týmto pádom si dávam, síce oneskorené, novoročné predsavzatie - po troch rokoch absolútnej ignorácie sa opäť vrhnem na už zanevrenú angličtinu.
Ešte stále sa hanbím...
3. deň, 4. 1. 2006, streda, 22:06
Dnes si naši požičali bežky. A keďže mám rovnakú nohu s maminou a Juraj s tatinom, poobede sme si to išli vyskúšať aj my. Juraj po prvýkrát, ja po druhý. On celý čas velebil "jednu širokú lyžu" a ja som zase prišla na to, že vyhovoriť sa dá úplne na všetko - na vyšmatlané aj veľké topánky, na palicu bez spodnej umelej vecičky aj na palice bez vrchných šnúrok, na zmrznutý aj zľadovatelý sneh, na sprostú dráhu...
Záverečná bilancia: niekoľko pádov, kopec srandy, prepotené tričká, pocit vykĺbeného ramena na mojej strane a Jurajov prejdený ukazovák. Každopádne, nebolo to až také hrozné, ako keď som si pred večerou ovalila hlavu o stolík. Myslela som, že som si ju prerazila, ale nie. Mamina má pravdu, keď hovorí, že som tvrdohlavá... (Ale hrča je statočná.)
4. deň, 5. 1. 2006, štvrtok, 22:26
"Big city life, me try fi get by... Pekne spievam, mami?"
"Áno... To bol spev?!"
:-)))
Veľmi sa mi páči vek 21 rokov. Neviem prečo. Je to také pekné číslo, mladé. A v zátvorke vyzerá super. Aj 23 a 25 je pekné. Ale 22... To už je také.. pokročilé. Ževraj remíza... Dnes sa mi však podarilo celkom uspokojiť so spojením "vyvážený vek". Dúfam, že o rok budem môcť povedať, že som sa s tým aj stotožnila - ja, včeraešte Katarína Stehlíková (21).
(No nevyzerá to v tej zátvorke úžasne?!)
5. deň, 6. 1. 2006 (06. 01. 06 :-), piatok, 22:46
S Miškom sme si nenechali ujsť S tebou mně baví svět. Síce poniektorým z lyžovačky už ku koncu klipkali oči, ale zvládli sme to dopozerať... Potom sme si ešte prešli niektoré repliky, najobľúbenejšie dokonca viackrát.
"Ozaj, Kaču, a prdia hadi?"
"Ja neviem. Psi prdia."
"Aj dážďovky."
"Videl si ich prdieť?!"
"Nie, kakať."
"Aha..."
"Tak to niekde zisti, či prdia. Tí hadi. Dobre?"
"Dobre."
Neviem síce, kde budem túto informáciu hľadať, ale pokúsim sa. Len dúfam, že sa to nebudem musieť nikoho pýtať...
6. deň, 7. 1. 2006, sobota, 23:31
Dnes po biblickej tematike siahol Miško - vraj naša posledná večera... Nuž, hej. O chvíľu sa blíži koniec našej dovolenky. A všetci sme sa zhodli na jednom - doma je doma, ale Raj je raj...
7. deň, 8. 1. 2006, nedeľa, 23:53
Ešte pred odchodom sme išli na hodinku na svah, kde si maminka vypočula rozhovor návštevníka s "domorodcom".
"Ako je tu krásne!"
"Tu je 360 dní škaredo a 5 dní krásne."
Ak je to tak, potom sme vychytali práve tých päť najkrajších dní a ešte nejaké bonusové.
