"Už je pri kontajneroch," pokračuje.
"Aj si mu zamával so zástavou alebo si vyroloval nejaký uvítací transparent?," trošku podpichujem.
"Nie, ale...," a teraz sa mu oči rozžiaria ako malému chlapcovi, "som mu zakýval."
"Aj ti odkýval?"
"Nie, lebo ma nevidel," ale to vôbec neuberá z jeho radosti. "A už môžem ísť spať. Mohol som ísť síce už o deviatej, ale...no..." Obaja sa smejeme.
Tatino odchádza privítať svojho synátora k dverám. Napriek nadnesenosti, s akou tatino hovoril, sa mi v hlave vynárajú všetky tie večery, neskoré večery a noci, keď som neprišla domov vtedy, keď som mala alebo keď som svoj príchod síce splnila do bodky presne, len som ho situovala do príliš neskorých nočných hodín... Myslím na to, ako ma čakali za oknom, za záclonou, v tme. Uvažujem, koľkokrát mi asi tak kývali z tmy a ja som ich nevidela. A koľkokrát asi tak vstali z postele a išli sa pozrieť, či predsa len neprídem skôr...
Idem spať, no ešte sa zadívam na mesto a uvažujem, koľko ľudí asi tak na niekoho čaká. Niekto po svetle, niekto po tme. Len tak nenápadne. Spoza záclon...
