Dnes večer som cestovala prázdnym vlakom. Rozhodovala som sa, či budem sedieť v smere jazdy, alebo v protismere, či napravo, alebo naľavo. Všetko samé príjemné dilemy, ktorých riešenie je v podstate bezvýznamné. Ale príjemné v porovnaní s riešením dilemy, či stáť na pravej nohe a držať sa steny, alebo stáť radšej na ľavej, ale s tým, že budem mať medzi lopatkami kovovú tyč. Vyriešila som teda aj dnešné dilemy a tešila sa na príjemnú cestu. A bola príjemnejšia, než som si myslela...
„Lístoček vás poprosím!“ (Úsmev.)
„Nech sa páči.“ (Úsmev.)
„No teda! A kde máte čísielko?“ (Úsmev.)
„Fíha, asi som na to zabudla.“ (Široký úsmev.)
„Jako to?“ (Vyčítavý úsmev.)
„Nóó, šak zabúdať je ľudské, nie?“ (Ospravedlňujúci úsmev.)
„Jasné!“ (Široký úsmev.) A stále si prezeral môj preukaz študenta.
„Vy ste poriadne vystrájali tento rok v Amerike!“ (Potmehúdsky úsmev.)
„Čože?“ (Absolútne nechápavý výraz tváre.) Síce vyzerám na fotke ako pripitá cigánka, čiže čisto teoreticky som mohla niekde vystrájať, ale kde pre pánajána prišiel k tej Amerike?!
„No šak v Amerike. Tento rok.“ (Šibalský úsmev.)
(Na mojej tvári výraz typu „akože o čom točíš, človeče?!“.)
„Boli ste v Amerike, nie? Katrina!“ (Víťazoslávny úsmev.)
(Tichý smiech. Môj.)
„Teraz to poviem do novín, aj do televízie.“ (Opäť potmehúdsky úsmev.)
„A čo?“ (Rezignovaný úsmev.)„No že ste už tu!“ (Víťazoslávny úsmev č. 2.)
(Decentný smiech.) „Alé! Neprezraďte ma!“ (Prosíkajúci úsmev.)
„Veď to už všetci počuli.“ (Prbehnutie pohľadom po okolosediacich s víťazoslávnym úsmevom č. 3.)
„Prosííím!“ (Prosíkajúci úsmev č. 2.)
„No dobre!“ A s úsmevom mi podal preukaz i lístok. Ešte počkal, kým si napíšem to číslo a odišiel.
Do nášho vagóna prišiel ešte raz. Pohľady sa nám stretli a chvíľu sme na seba pozerali.
„Vy sa na mňa hneváte!“ (Vyčítavý úsmev.)
„Čoby!“ (Presviedčajúci úsmev.)
A odišiel. Robiť si robotu, ktorá ho očividne bavila.
Škoda, že nemal službu aj v piatok. (zažité 7. a 10. októbra, napísané 10. októbra, uverejnené dnes)
