Nevedela, že ho hľadala. Teda, hľadala niekoho, ale keď sa stretli, nevedela, že je to on. On niečo tušil, skúšal, dobíjal - rok aj sedem mesiacov - a presne taký istý čas bol odmietaný. Až potom mu dovolila „sadnúť si bližšie“. Až tak dlho jej trvalo než spoznala, že je to naozaj ON. Jej malý veľký princ..
Dnes už nepochybuje. Vie, že má rád svoju kvetinu. Ako jedinú na svete. To vždy chcela – byť pre niekoho jediná. Aj keď občas sa jej zmocní strach, aj keď občas zostane pyšná a naschvál si zakašle, aby si to on všimol. Lebo sa bojí, že nemusí zostať navždy jeho jedinou kvetinou. A on jej hovorí, že je zodpovedný za svoju ružu, že tak ho to ona naučila. Byť zodpovedným, to od začiatku vyžadovala. On po tom vraj už dávno túžil a nedostal to, teraz mal svoju ružu, aj zodpovednosť za ňu. Nevedeli však povedať, kto si koho ako prvý skrotil. Ale cítili sa byť skrotení; a zodpovední – malý veľký princ za svoju ružu a ruža za svojho malého veľkého princa.
Túžil postaviť pre svoju ružu pekný domček. Niečo ako sklený zvon. Niečo, kam by sa mohli - skrotení - ukryť. Pred príliš dospelými ľuďmi, napríklad. A keď nebola pri ňom, bol sa pozrieť na miesto, kde by mal domček stáť, či budú môcť z neho naozaj sledovať západ slnka. A nielen vtedy, keď by boli smutní...
Potom jej povedal, že by chcel spávať na ľavej strane ich postele, aby ju mohol pravou rukou hladkať a objímať...
A že sa teší na jej nohy priliepajúce sa na podlahu...
Dnes sa už jeho ruža nemusela usilovať byť šťastná, pretože bola šťastná.
A stále je. Jej malý veľký princ má presne dnes 29 rokov.
