Naučila som sa hovoriť po anglicky a rozumieť po rusky. Čítam si v poľštine a píšem si s mojou thajskou sister. Prečítala som Mein Kampf a rozprúdila otvorený boj s mojimi spolutvorcami. Pretože som sa zasnúbila a teším sa na svadbu, na život po nej, lebo verím na život po svadbe. Vybrala som si šaty, aj tému na diplomovú prácu. Napísala som ju a odovzdala na viazanie. Mám za sebou všetky príchody do Krakova aj návraty domov. Mám dlhú ofinu a krátku dlhodobú pamäť. Za obdobie troch mesiacov som stratila náramkové hodinky, darovaný šál a vodičský preukaz. Hodinky sa nenašli, ale už som si zvykla, takže nechýbajú. Šál chýba a vodičský je vybavený celkom nový. A tak môžem jazdiť a byť zase nahnevaná sama na seba, že mi to nejde tak, ako by to už po toľkých rokoch malo ísť.Občas uvažujem o rozvode, adopcii aj plánovanom rodičovstve. Nie v opačnom poradí, ale o všetkom naraz. Aj o kompromise dovoliť mojim deťom vlastniť nejaké zvieratko zo škály rybičky alebo škrečky. Aj keď tí naši dvaja zdochli. Najprv ona, ktorá bola ale chlapcom – od začiatku až do konca – len Miško ju označil za samičku, pretože bola menšia ako ten druhý škrečok, ktorému po jej zdochnutí hovoril vdovec. A potom pošiel aj on, zrovna keď som si písala diplomovku a varila obed. Začal chrčať a ja som už chcela, aby prestal. Keď prestal, vyniesla som ho na balkón a Miško ho o niekoľko dní pochoval. Mňa zo všetkých strán presviedčajú, aby som pochovala nádej, že život je krásny a že je krásny aj po svadbe, aj s deťmi, aj na dedine, aj vo vlastnom nepodpivničenom dome. Nechcem ho mať ľahký, chcem ho prežiť pekne, so všetkým, čo mi prinesie, aj čo mi vezme.Prosím si len veľkú manželskú posteľ a malý priestor na unikanie do svojho sveta. A ešte aspoň malé pochopenie pre neuchopiteľné veci. To mi bude stačiť. Nie som predsa náročná.(Venujem všetkým známym aj neznámym, ktorým chýbali moje písmenká. Nebudem sľubovať, že budem písať častejšie, ale budem sa snažiť.)
