Krásny letný deň a my to máme namierené mimo civilizácie. Cieľom je malá obec, skôr povedané osada, St. Jakob am Thum. Miesto, ktoré mi tak veľmi pripomenulo Tlstú Horu pri Dubnici. Jej dominantou je zámok a kostol. Je to nádherný bonus k panenskému pokoju, ktorý, aj napriek pracovnému dňu, kraľuje tomuto alpskému miestu. Aký to kontrast k preplnenému Salzburgu, momentálne žijúcemu svojím veľkým festivalom opery a klasickej hudby.
Rekonštrukcia cesty nás našťastie zablokuje a umožní nám tak ešte intenzívnejšiu turistiku. Valíme si to smerom ku kopcom. Obklopujú nás len kvetnaté lúky, nad ktorými sa vypínajú majestátne masívy predmestia najvyšších európskych hôr.
Cesta je príjemná. Nepočuť nič, len bzučanie pracovitého hmyzu. Energiu nám dodáva žblnkotajúci potok. Aké to šťastie - táto lokalita netrpí akútnym nedostatkom zrážok; práve naopak. Okolie lemujú domy na samote. Samotári alebo chalupári? Každopádne sú na svoje stavby patrične hrdí, o čom svedčia krásne kvetinové záhony a prezdobené balkóny.
A razom je to tu. Spoza lúky sa vynorí vežička zámku.
Aby sa po poslednom strmáku mohol ukázať v plnej kráse.
A aby podobnosti k Tlstej Hore pri Dubnici bolo zadosťučinené, prichádzame ku kostolu sv. Jakuba staršieho. Rovnako ako v Dubnici. Musí to byť veru špeciálne miesto, keď ho svojou návštevou poctil samotný cisár. Lipa, ktorú vysadil, nám prináša úľavu od páľavy poludňajšieho slnka. Zvony kostola to dosvedčujú.
Rovnako osviežujúca je aj prechádzka lesíkom. A práve tam stretáme nášho dnešného "kamaráta".
Strašiak s fúzami
Práve o ňom mal byť tento článok. Vynoril sa ako duch. Striaslo ma a nachvíľu som zaváhal, či mám použiť moje palice. Nepovedal nič. Pozrel na nás len svojimi priamymi očami, ktoré jemne zakrývali dlhé šedivé vlasy, zopnuté v mušketierskom cope. Bol celý v zelenom, nádherne splýval s okolím. Na košeli sa trblietala jeho dlhá šedivo-žltá brada. Nič, šli sme ďalej, ku studničke.
Po kratšej pauze a občerstvení sme sa rozhodli rozlúčiť s týmto krásnym miestom. Cintorín, ktorý pripomínal pominuteľnosť života a vojenský pamätník, pripomínajúci hlúposť svetových vojen nás opäť vtrhol do myšlienok o zmysle života.
Naše dumanie však razom prerušil zvuk krovinorezu. Náš "starý známy" makal ostošeť. Nepotreboval žiadne okuliare. Bol to pravý pracant, obyvateľ tejto osady. Nedalo mi neprihovoriť sa mu. Veď možno za celý deň s nikým neprehovorí. Pozdravili sme sa. Zotrel si pot z čela a z nekonečne zanedbanej brady. Spustil typickým dialektom. V osade žije asi 40 stálych obyvateľov, ale okolitý kopec ukrýva asi 500 ďalších. Svedčí o tom aj škola sv. Jakuba.
Nakrátko som sa zamyslel, aké by bolo učiť tu. A v zime... Bŕŕŕŕŕ...
Zahodil som však tieto myšlienky, rozlúčili sme sa s príjemným pánom, ktorý nás tak strašne vyľakal. Nie je to masový vrah...
Sviežo sme sa vybrali dole kopcom. Znova sa pred nami ukázali Alpy. Príroda nám naozaj pripravila nádherný zážitok!
