Niekedy sa človek nedokáže čudovať, koľko politickej naivity sa dokáže skrývať v niektorých politikoch. Tá sa prejavuje najmä v otázke geopolitiky. Niet sa čo čudovať. Svet už dávno nie je rozdelený len na "Východ a Západ" a neexistuje takmer žiadna z demokratických krajín, ktorá by sa nezmietala v komplikovaných záležitostiach domácej politiky. Francúzsko isto nie je výnimkou, čoho dôkazom boli aj nedávne občianske nepokoje.
A práve francúzsky prezident je ukážkou nejasnosti a zlej orientácie v geopolitických záležitostiach. Túžba Francúzska, ako protipólu amerikanizmu v Európe, je odjakživa snom svetoznámych patriotov z "krajiny galského kohúta." Za posledné obdobie možno uviesť len niekoľko očividných príkladov, siahajúcich od "mierových" telefonátov s Putinom až po podivuhodné potriasavanie rukou s čínskym prezidentom, pri ktorých predsedníčka Európskej komisie stála ako piate koleso u voza. Prezident Macron poctil svojou návštevou aj naše hlavné mesto. Aj keď jeho predslov v sebe niesol optimistické vízie silnejšej Európy, neodpustil si naivné poznámky smerom k autokratickému režimu prezidenta Lukašenka v Bielorusku.
Zmierniť sankcie voči Bielorusku
Asi to bolo posolstvo francúzskeho prezidenta smerom k režimu, ktorý je len "šnúrkou na Putinových trenkách". A to je kľúčový fakt, ktorého ignorovaním kráčame na ceste k akceptácii toho, čo je momentálne najväčšou hrozbou mieru po celom svete. Bielorusko, odjakživa na obežnej dráhe svojho "obrovského brata" nikdy nemohlo prekročiť hranicu smerom k demokratickej Európe. Akékoľvek snahy boli potlačené hneď v zárodku, a silným politickým putom už v roku 1997, keď došlo k vzniku Zväzového štátu Ruska a Bieloruska (obdoba silnej konfederácie - kvázi konfederácie). Hovoriť preto o uvoľnení sankcií smerom k Bielorusku je úplná fantazmagória. V podstate ide o jeden štát. Argumentom Macrona bolo, že zmiernením sankcií by sme Bielorusko pritiahli bližšie k nám (k Západnej Európe).
Nevyšlo to na Ukrajine
Podobný koncept pretrvával aj v predvojnovej Ukrajine (*pred rokom 2014). Striedajúci sa vládna garnitúra raz koketovala so Západom a raz z Východom. Prozápadného Kravčuka vystriedal pri rekordnej inflácii, extrémne divokej privatizácii a strachu obyvateľstva prorusky ladený Kučma. Ekonomicky sa Ukrajina stabilizovala, ale tým sa posilnili aj protidemokratické tendencie, ktoré vyústili vraždou novinára. Po Oranžovej revolúcii 2004 sa Ukrajina zaviazala otočiť kurz.
A potom prestal tiecť plyn a takmer sme si to zlízli aj my. Rusko zaútočilo na Gruzínsko.
No a potom prišiel prezident Janukovyč, ktorý "nečakane" zastavil asociačnú dohodu Ukrajiny s Európskou úniou. Prišli krvavé protesty, obsadenie a ukradnutie Krymu, vojna na Donbase....a najväčšia vojna v Európe od konca 2. svetovej vojny a hrozba 3. svetovej vojny.
Zastavili Mečiara, ale Orbán to vie hrať na dve strany
"Idete do čiernej diery, nie do EÚ", tak znel odkaz Mečiarovi, ktorý počas "Noci dlhých nožov" ukradol štát a uzurpoval moc pevne do svojich rúk. V prípade Orbána je to už ťažké. On je už tam a využíva všetky výhody členstva v organizáciách, ktoré Maďarsku zabezpečujú blahobyt a bezpečnosť. Pritom vždy tak trochu ustúpi, keď už hrozí škrtanie dotácií.
Takže čo s tým Bieloruskom pán Macron?
Možno je už dnes jasné, že pochopil, že Bielorusko je Rusko. Ruské jadrové zbrane sú už na jeho území, samozrejme pod palcom ruských činiteľov. Teroristická organizácia Wagnerovcov našla na jeho území dočasný útulok. Lukašenko pokračuje v perzekúcii oponentov (teda posledných odvážlivcov, ktorí ešte Bielorusko neopustili). Bielorusko nadobro stratilo aj štipku svojej autonómie. Ale o tom možno nabudúce.
A čo tie sankcie? Netreba ich náhodou sprísniť?!
