Prvou sekundou nového roka sa naplnila predtucha, ktorú mnohí pociťovali už od oznámenia upgradu slovenskej hymny. Nikto príčetný nemohol rátať s tým, že ak ministerstvo svojvoľne (bez odborných a verejných diskusií) prinesie takúto zmenu, v spoločnosti to nevyvolá zmiešané a rozporuplné pocity. Veď predsa, ak pri takej banalite, akými sú nové farby policajných automobilov, prebieha verejná diskusia, o čo viac by tak malo byť v prípade zmeny jedného zo štátnych symbolov, ktorý má svoje zakotvenie v najvyššom zákone štátu a bol stanovený hlasovaním v parlamente? A to sme sa ešte nedostali k samotnému jadru veci: ako bol umelec vybraný, kto ním je, ako pristúpil k prezentovaniu svojho zámeru, v akých hlbokých spoločenských bažinách sa snažil získať svoje sympatie a podporu atď. Zmena hymny by dozaista vyvolala vášne, veď predsa aj samotný umelec by mal očakávať, že jeho dielo nebude prijaté celou časti verejnosti a poslucháčov. Ak však zoberieme do úvahy, že samotný umelec oznámi vopred, že „táto hymna nie je pre všetkých" (a toto tvrdenie po uverejnení opäť potvrdí), tak parný kotol musel logicky naplno explodovať.
Bolo to horšie, ako som čakal
Aj napriek tomu mnohí z nás dávali tomuto dielu šancu, rezignujúc s pocitom, že možno to nebude až také zlé. Prvé správy od známych (nakoľko sme to niektorí v noci ignorovali) boli skresľujúce. Predsa len, v eufórii bujarých osláv u mnohých zanikol hudobný sluch a ten rozdiel sa nezdal až taký markantný. O to ťažšie bolo novoročné ráno, kedy viacerí, pri úvodnom tóne novej hymny, dospeli k pocitu, že sa zobudili do roku 1968. Po vypočutí si „nesabotovanej" inštrumentálnej verzie sa však naplno prejavil citeľný rozdieľ. Zo svižnej a bojovnej melódie vznikla prezdobená uspávanka, ktorá svojím nekonečným záverom spôsobuje doslova fyzické bolesti. Prepletané nástroje, tiahnuce sa celým dejstvom, vytvárajú dojem ladenia nástrojov pred koncertom. Množstvo prekvapujúcich prechodov sa snaží navodiť dojem pompéznosti. No skúste natlačiť desaťminútový song, plný razantných prechodov, od Iron Maiden do piatich minút. Fujara na konci je bez komentára, nakoľko je prvkom, ktorý, mne osobne, prekáža asi najmenej. Taká bola moja prvá recenzia a nakoľko nie som hudobný expert (iba človek s veľmi dobrým vrodeným hudobných sluchom), počkal som si na reakcie odborníkov. Čuduj sa svete, pomenovali to často drsnejšie ako ja.
Potom som sa snažil hymnu si zaspievať. So spevom problém nemám, ale problémy nastali. Keď si predstavíme, že na športovom podujatí, kde má značná časť publika „hudobný hluch", tak to vypáli do brutality, na ktorú sa osobne moc teším. Komplikácie pri interpretácii hymny so spevom zrejme autor ignoroval. Čo tam po praktickej stránke - veď tá hymna aj tak nie je pre všetkých...!!!
Tu vôbec nejde o hymnu
A to je asi ten najhlbší problém. Veď aj mnohí vypisujú po fórach a diskusiách, že „nebavme sa už o tej hymne a riešme podstatné problémy..." Ale táto nová hymna je súčasťou toho podstatného problému. Pomenovať ho však, je veľmi ťažké a obsiahle. Tým problémom je skutočná podstata toho, kam táto krajina smeruje. Všetky podobné výstrelky vznikajú s cieľom prekryť reálne domáce problémy a fakt, že súčasná vláda síce vládne, ale nespravuje... Na jednej strane je totiž plná nekompetentných ministrov, ich prisluhovačov a iných, ktorí by vo vyspelejšej krajine skončili na smetisku dejín a na druhej strane ani spravovať krajinu nikdy nevedela. Jej ultimátnou zbraňou je šírenie rozdelenia! Inak nevidím dôvod, prečo sa samotný autor novej hymny prezentoval po boku kontroverzných indivíduí. Áno Oskar, to možno skutočne niekde vo vnútri myslel dobre a túžil si sa stať autorom geniálnej premeny hymny, byť súčasťou slovenskej histórie. Stal si sa však len užitočným idiotom tých, ktorým na krajine vôbec nezáleží. Evidentne ti táto funkcia pristane a naďalej si ju užívaš - napríklad hľadaním vnútorného nepriateľa priamo vo „vašej" slovenskej televízii. Ide totiž o druh chorej symbiózy, kedy jednému bol splnený celoživotný syn a on na oplátku vládnej garnitúre prináša voličov z veľmi spodných prúdov spoločnosti.
A tak si tu my žijeme, na tomto malebnom Slovensku, plnom prírodných krás a historických skvostov, dobroprajných ľudí... Táto nová verzia hymny mala túto fejkovú národnú hrdosť pozdvihnúť na iný level. Z hymny sa však stal nacionalistický gýč. A síce nie je vôbec dobrá, situáciu Slovensko svojou nekončiacou melódiou vystihuje stopercentne...bohužiaľ...
A čo do toho nového roka? Treba sa obrniť, pretože ako toxicky začal, bude aj pokračovať. Prajem všetkým, aj tým, čo túto našu krajinu prznia, aby mali silu robiť čo najviac dobra!
