Písal sa 15 marec 2014. Netrpezlivo som sledoval hodiny v triede školy, ktorá sa v ten deň zmenila na volebnú miestnosť. O post prezidenta sa uchádzal "nedobytný" Fico. Bol tu dlhý deň, plný nervov. Postúpi Fico do druhého kola? Všetko prebiehalo, konflikt nastal len pri jednom známom exotovi z mesta. Po krátkom dohováraní sme to chlapsky vyriešili... Sedeli sme tam a dávali pozor. Vedľa mňa sedeli študenti. Jednému som pomáhal s angličtinou a s druhým vášnivo diskutoval o situácii na výhod od nás. "Zelení mužíčkovia" obsadili suverénnu časť Ukrajiny - Krym. História sa opakuje...
Vtedy niečo neprípustné. Maľoval som na sklo najčernejšie scenáre; veď predsa "Západ" sa nemôže len tak nečinne prizerať ako ruské jednotky, nasaté staroruským nacionalizmom, obsadzujú slobodnú a suverénnu krajinu a hrajú samovoľný šach na Brzezińského "Veľkej šachovnici". Spomenul som si na obdobie štúdia a ťažké myšlienky zahltili hlavu. Už je to tu - veľký boj o globálny vplyv. Dedičstvo nekonečnej a smutnej "Studenej vojny". Písmená prorockých kníh sa premenili na AK-čká vojakov bez označenia. Utrpenie Ukrajiny pokračuje...
Od tohto drastického a smutného obdobia ukrajinských dejín a od obdobia, kedy prakticky zanikli všetky sny o veľkej bezpečnostnej a obrannej politike Európskej únie. Svet musel opäť raz zniesť ruskú agresiu.
Píšuc tieto riadky, svet sa pomaly prelína do roku 2022, a Rusko takmer s rovnakou periodicitou vyhrocuje a múti medzinárodnú politickú scénu. Jeho vojská na hraniciach ukrajinských separatisticko-inklinujúcich oblastí boli s ľahkosťou vypátrané. Scenár so zelenými mužíčkami top výbavy a bez označenia sa zrejme už nebude opakovať. Na znepokojenie Rusko reagovalo absurdnými požiadavkami. Tentokrát sa už nejedná iba o Ukrajinu, ktorou tak radi pohŕdame a krčíme tvárami. Teraz sa to dotýka aj nás a v neposlednom rade všetkých štátov, ktoré trpko spomínajú na ľúbostné vášne dvoch najkrvavejších totalít, ale ľudstvo doposiaľ zažilo.
NATO sa musí zaviazať, že nebude rozširovať svoje členstvo bez súhlasu Ruska
krajiny, ktoré vstúpili do NATO po máji 1997 - teda aj nás! - nemôžu rozširovať pôsobnosť v oblasti umiestňovania zbraní, vojenských cvičení atď.
atď.
O čo Rusku skutočne ide?
Odpoveď je jednoznačná, ale aj tajomná zároveň. Rusku ide o vplyv!
Otázkou zostáva prečo práve teraz. Periodicita ruských agresií môže súvisieť s postupnou klesajúcou popularitou prezidenta Putina, čo je však objektívne ťažko dokázateľný údaj. V prípade nezvládnutých domácich tém, akou je teraz globálne pandémia, o čo viac zúriaca v Rusku, nasmerovanie optiky na cudzieho nepriateľa vždy aktívne zapojí zaspaté pudy a chúťky po vidine všemocnosti.
V neposlednom rade Európa žne ovocie chýb, ktoré v podobe samovražedného naviazania sa na energetické zásobovanie z východu nadhodilo na tvrdý smeč ruskej zahraničnej politike.
Niektorí komentátori tvrdia, že práve Nordstream 2 môže byť tou pákou, ktorou sa zdivočený Vladimír Vladimirovič udrží na uzde možnej ekonomickej blokády. Ako však už vidíme od začiatku jesene, nepravidelné dodávky plynu, rovnajúce sa absolútnej svojvôli, naznačili, že Rusko určite nespí na vavrínoch a už dávno si vybudoval silný vzťah ku komunistickej veľmoci Ázie - Číne.
Suma sumárom - nepredvídateľnosť ruskej zahraničnej politiky sa opäť raz ukázala v jasnom svetle. Ich moment prekvapenia je najsilnejšou zbraňou. Možno nás čaká ešte množstvo akcií (bojových), ktoré si nevieme predstaviť ani v najhorších snoch.
Bože chráň!
