Rusko totiž tento nástroj hospodársko-ekonomickej povahy využíva ako zbraň v politickom boji, prostredníctvom ktorého môže zasahovať aj do vnútorných záležitostí iných krajín. Inými slovami - nástroj hybridnej vojny. Okamžite po páde Sovietskeho zväzu to bolo badateľné v prípade Ukrajiny, kde sa situácia pretvorila až do súčasnej - extrémne neoblomnej pozície ukrajinskej vlády, ktorá ruský plyn ďalej odmieta prepravovať. Účinná ekonomicko-politická zbraň je však používaná aj voči Moldavsku, ktoré sa chystá na obrovskú zaťažkávajúcu situáciu. Viac nepriamo, prostredníctvom „užitočných idiotov", však Rusko vnáša rozdelenie do radov svojho úhlavného nepriateľa, ktorým nie je NATO, ale bohatá Európska únia. Je smutné, že tým slabým želiezkom sa kvôli šialenej rétorike a politike stáva naša krajina. Nelogické vyhrážky zastavením dodávok elektrickej energie pre krajinu, ktorá trpí dennými útokmi na energetickú infraštruktúru, sú toho jasným dôkazom.
Ale späť do histórie
po rozpade ZSSR: 1991 - 2001
Aj keď mnohé problémy boli viditeľné už počas existencie ZSSR, logicky boli politicky skrývané. Svetlo sveta uzreli až po rozpade Sovietskeho zväzu, kedy ruská strana začala obviňovať Ukrajinu z neplatenia svojich zmluvných záväzkov. Preto už medzi rokmi 1992 a 1994 došlo k niekoľkým „uzavretiam kohútika". Jeľcin ponúkal neakceptovateľné návrhy, v ktorých by Ukrajine boli odpustené všetky dlhy výmenou za stratu kontroly nad Čiernomorskou flotilou a nukleárnym arzenálom. Napokon došlo k dohode, podľa ktorej môže mať ruský Gazprom voľnú cestu k spoluúčasti na privatizácii ukrajinských plynových spoločností. Tieto dohody však rovnako neskôr neboli prijaté, pretože ukrajinský parlament v roku 1995 uzákonil zákaz privatizácie plynových spoločností. Aj napriek mnohým ďalším dohodám a postupom, obvinenia z nezaplatenia dlhov rástli a tým narastal aj problém.
plynová kríza 2005-2006
Možno to nie je náhoda, ukrajinská strana argumentuje tzv. oranžovou kartou, že konflikt ohľadom akceptovania nových svetových cien plynu sa odohrával v čase po Oranžovej revolúcii, v ktorej Ukrajina statočne odolala snahám o značný príklon k Rusku. Výsledkom boli opakované prezidentské voľby, v ktorých proruský Janukovič nevyhral. Tento konflikt vyústil až k poklesu dodávok plynu a po vyjednávaniach bol ukončený dohodou, popísanou do roku 2010. Dôležitým prvkom zmluvy však bola možnosť prehodnocovania (rastu) cien každého pol roka. Niektorí odborníci poukazovali na nezmyselnosť argumentáciu cenami plynu na svetovom trhu, poukazujúc na skutočnosť, že Rusko nemá fixne stanovené ceny pre všetkých konečných odoberateľov. V kontexte doby však treba brať do úvahy, že Rusko bolo brané za spoľahlivého obchodného partnera, preto bol na ukrajinskú vládu vyvíjaný značný tlak zo strany Európskej únie. Táto plynová kríza prvýkrát citeľnejšie zasiahla aj krajiny Európskej únie.
totálna plynová kríza 2008-2009
Táto bezprecedentná situácia, v ktorej ruský Gazprom úplne prerušil dodávky plynu cez Ukrajinu, nasledovala po menších nezhodách počas rokov 2007 a 2008. V chladnom januári 2009 môžeme konštatovať, že Rusko naplno rozohralo špinavú hru, ktorá do veľkej miery zasiahla mnohé štáty Európskej únie, samozrejme vrátane Slovenska. Oficiálnym dôvodom boli dlhy zo strany ukrajinských spoločností, ktoré sa mali vyšplhať k astronomickej sume, presahujúcej 2 miliardy dolárov. V neprehľadnej situácii nastala tzv. vojna novinových titulkov, v ktorej mala logicky navrch ruská strana, ktorá bola v tej dobe považovaná za plnohodnotného a spoľahlivého obchodného partnera. Tlak na ukrajinskú vládu zo strany predstaviteľov Európskej únie bol enormný a tzv. oranžová karta prestala hrať rolu obhajcu ukrajinskej strany. Oba tábory sa snažili svojich európskych obchodných partnerov presvedčiť o opodstatnenosti svojho konania. Ukrajinská spoločnosť Naftogaz v dvoch splátkach splatila astronomický dlh, ale Rusko prišlo s ďalšími požiadavkami, týkajúcimi sa novými cenami. Už to naznačuje, že Rusko nemalo úplne čistý záujem o urýchlené a bezproblémové vyriešenie situácie a môžeme pokojne povedať, že prvýkrát využilo tento nástroj k otvorenej konfrontácii, ktorej cieľom mala byť diskreditácia Ukrajiny v očiach európskych partnerov. Konečným cieľom bolo naštrbiť dôveru a vytvoriť prekážky ukrajinským ašpiráciám o podpísanie asociačných dohôd z Európskou úniou.
Po podpise zmluvy medzi Putinom a Tymošenkovou, bola kríza zažehnaná. Ale nie nadlho, nakoľko už o mesiac zazneli vyhrážky z ruskej strany. Ukrajinská strana musela, pod tlakom európskych krajín, doplatiť dlh a na obzore sa objavil spor medzi ukrajinskou premiérkou a prezidentom. Nasledovalo vyšetrovanie, ktorého výsledky však nikdy naplno nepreukázali vinu zo strany ukrajinského plynového monopolu. Julia Tymošenková však za podpis „nevýhodnej zmluvy" skončila v roku 2011 vo väzení. Rusko sa v danej pozícii aktívnejšie začalo usilovať o propagovanie alternatívnych možností dopravy - menovite Southstreamu a Nordstreamu.
anektovanie Krymu v roku 2014
Ruský Gazprom sa v podstate zmocnil infraštruktúry na polostrove, čím podľa súdu v Haagu utrpela škody vo výške 5 miliárd dolárov (rozhodnutie súdu z roku 2023).
dišputy v rokoch 2014 a 2015
Pozastavenia dodávok plynu zo strany Gazpromu boli na základe nových dohôd, v ktorých sa Ukrajina snažila nájsť lacnejších dodávateľov plynu. V danej situácii istým spôsobom figurovala aj Slovenská republika. Ďalšími problémovými bodmi bol opäť ukrajinský dlh a rovnako aj objem prepraveného plynu. Spor putoval až pred Arbitrážny inštitút Štokholmskej obchodnej komory. Rusko aj Ukrajina sa z jeho závermi nestotožnili.
ruská invázia: 2022 - súčasnosť
Po zásahoch kritickej infraštruktúry došlo k nenapraviteľným škodám na mnohých tranzitných staniciach. Rovnako došlo k sabotovaniu potrubí Nordstream 1 a Nordstream 2. Čo je však dôležitejšie - došlo k vytriezveniu. V kontexte nevyprovokovanej invázie susedného štátu sa predchádzajúce nezhody a krízy javia v úplne inom svetle. Vplyvom uvalenia sankcií na Rusko došlo k viac ako polovičnej redukcii dodávok zemného plynu zo strany Gazpromu. Ruská strana priniesla odvetné opatrenia, ktoré zahŕňali platby výhradne v rubľoch a nie v menách nepriateľských krajín (áno, aj Slovensko je tam zahrnuté). Dôsledkom toho bol zastavený tok zemného plynu do Poľska a Bulharska. Obe krajiny aktívne pristúpili k hľadaniu alternatívnych možností zabezpečenia energetickej bezpečnosti a Bulharsko navyše zvýšili ceny za prepravu ruského plynu cez jeho územie. Hlavne v prípade Bulharska sa jedná o odvážny krok, ktorým sa stavia do konfliktu so Srbskom a Maďarskom. Každopádne, ani v rámci Európskej únie neexistuje úplná zhoda, ale to je na veľmi obšírnu analýzu...
Čo nás čaká po Novom roku?
Dedičstvo, ktorého korene siahajú do čias sovietskeho zväzu a hlavne do obdobia po jeho rozpade, kedy sa mnohé krajiny vo veľkom naviazali na jediný energetický zdroj, prinieslo Rusku nesmierne možnosti vydierania. Súčasná situácia, kedy prebieha najkrvavejší konflikt v Európe po konci druhej svetovej vojny, Európu pristihlo nepripravenú. Rusko, aj keď vplyvom sankcií trpí, stále nachádza spôsoby, ako svoje energetické bohatstvo premeniť na účinný nástroj vydierania. V prípade Ukrajiny, ktorá si zrejme povedala, že už toho bolo dosť (a vzhľadom na situáciu jej z morálneho hľadiska toto stanovisko ťažko zazlievať), po Novom roku zavrie potrubia. Slovensko, ktoré sa na to nie úplne dobre pripravilo (možnosti kompenzácií zo strany EÚ atď.), spolu s nezmyselnou politikou na „štyri svetové strany", sa rúti do neistého roka. Vyhrážky zastavením dodávok elektrickej energie, ktoré samo o sebe nedáva z ekonomického hľadiska žiaden význam (najmä v čase finančnej „konsolidácie") a najmä v situácii, kde štát nie je jediným vlastníkom elektrární, daný problém nevyriešia. Ak sa však pozrieme na prípad Moldavska, ktorého samozvaná republika Podnestersko príde o ruský plyn (aj napriek ochote, dohodnúť sa) rovnako, tak vidíme, že aj náš premiér len sadá na lep politickým hrám, ktoré Rusko s Európou hrá niekoľko desaťročí.
