Keď sa po čine vyšinutého deda ocitol na operačnej sále, lekári odviedli absolútne maximum. Vďaka ich skvelej práci a pomoci zhora ušiel smrtke z lopaty a čoskoro sa, takmer zázračne, postavil na vlastné nohy. Predniesol reč o odpustení, chcel to dať na svätého Jána Pavla. Vnútri však zostal toxický hnev. Možno pochopiteľné. V podstate je to jeho vlastné rozhodnutie a vec, do ktorej nás nič nie je. Teraz však čelí nepríjemnej situácii - lekárom, ktorí mu zachránili život má do očí povedať, že buďto nastúpia do roboty alebo pôjdu do basy. Je to dozaista trápny moment , ktorý premiér označil za „konflikt záujmov". S hlúposťami o konflikte záujmov však nemôže ignorovať realitu, do ktorej sa míľovými krokmi rúti slovenské zdravotníctvo - táto vec sa ho totiž bytostne dotýka. Je stále predsedom vlády.
Práve skutočnosť, že mu lekári z nemocnice, v ktorej sú tiež podané mnohé výpovede, zachránili život, by v ideálnom svete bolo skutočnosťou, vďaka ktorej by jeden o niečo viac súcitil so situáciou, proti ktorej sa bojujúci lekári snažia postaviť. Všetko aj napriek možnosti ich kriminalizovania.
Túto ľudskú rovinu však asi nemožno očakávať od politika, ktorý účelovo raz stojí na strane lekárov (v rámci opozičného boj), aby z nich vzápätí, počas vypätej koaličnej krízy, vytváral triednych nepriateľov.
Vo vecnej rovine je však výsostnou povinnosťou predsedu vlády riešiť kritické situácie. Vyplýva mu to totiž z podstaty právomocí, ktoré majú byť službou spoločnosti. Vyjadrenie dôvery svojmu ministrovi je síce správnym krokom, ale v danej situácii vytvára ilúziu, že daná vec je pod kontrolou. Minister zdravotníctva čelí bezprecedentnému tlaku. Proklamovaná dôvera je len hrou, v ktorej si predseda vlády vytvára alibi pre prípad, že situácia dopadne zle. Očividne môžeme badať momenty, v ktorých minister zdravotníctva Šaško demonštruje svoju bezmocnosť. Všímavé oko pozorne sleduje, ako sa všemožne snaží o rozšírenie „krízového manažmentu". Zvolaním zasadnutia tripartity a deklaráciou ochoty o rokovanie aj počas vianočných sviatkov, bytostne túži po pomoci. Tá však neprichádza. Náznakom progresu je len dnešné rokovanie vlády, pri ktorej sa minister úsmevne oháňal nemožnosťou splnenia niektorých bodov. Ako argument použil „možné deštruovanie systému, ak by neboli rozhodnutia pripomienkované..."
Róbert Fico sa rozhodol hrať mŕtveho chrobáka. Postupne krízu neignoruje. S úsmevom na tvári najprv naznačil a neskôr dokonal totálnu zmenu, v ktorej by za istých okolností lekárom hrozilo väzenie.
Tým zanikli aj posledné ozveny jeho dávnej tvrdej podpory lekárskych odborov...logicky - keď boli nástrojom mocenského boja z vykričaných opozičných lavíc. Jeho hra na vytváranie triedneho nepriateľa však dostáva rázne trhliny. Lekári sa zatiaľ neplánujú vzdať!
