Bolo to už na mňa trošku moc. Predsa len - zbiť niekoho cestou na polnočnú?!? Keby som na tej omši nemal čítať, asi by som to otočil domov.
Celý príbeh sa začal už ráno. Do krásne zasneženého rána sa začal nasúvať teplý front. Varovania meteorológov sa naplnili a ulice pokryl ľad. Snehové kráľovstvo sa zmenilo na „Mrázika". Zamrznuté cesty, autá, množstvo pádov... V ten deň som mal utŕžiť viaceré rany - a to doslovne. Všetko sa to začalo už poobede.
Prvá rana
Keď mama dovarila fantastickú kapustnicu, dostal som úlohu odniesť ju bratovi, ktorý býva neďaleko. Zabudol som, že Mrázik kraľuje a na schodoch mi dvihlo nohy. Šmyk nastal na druhom schode zhora a telo dopadlo na druhý zospodu. Zázrak! Nezlomil som si väzy a kapustnica ostala rovnako nedotknutá. „Ufff", vydýchol som si a bežal som po soľ. Niekto zo susedov sa na to vykašľal. Tá bezohľadnosť mi doslova žrala nervy. Tu sa zrejme vo mne vzala odvaha dnešného dňa a večera, ktorý mal prísť.
A tak nastal ten čarovný večer. Na(pre)jedený a spokojný, vyvalený pred televíziou a nezomierajúcimi rozprávkami, som čakal na neskoršiu hodinu. Čas pomaly plynul, otec už nervózne odišiel rozmraziť „organy". Za tie roky si toho v ľadovom kostole vytrpel. Tešil sa, konečne dostal vyhrievací podsedák. Tak sa spečatila naša vianočná stresová atmosféra. Pri pohľade na cesty som sa mu však nečudoval - na cestách platila 3. výstraha pred poľadovicou.
Druhá rana....tretia, štvrtá, piata...
Vybral som sa aj ja. Ľad pokryl absolútne všetko. Nepreháňam, že do kostola by som sa dostal aj na ľadových korčuliach. Blížili sme sa k fare a ku kostolu, keď tu razom počujem krik a rinčanie skla. Nejakí mladíci, podgurážení vianočnou náladou, hádžu fľaše na farský pozemok. Opäť vo mne zahorí zloba z toľkej hlúposti a bezohľadnosti. Naliaty adrenalínom zo strastiplnej cesty, plný pocitu nesmrteľnosti (nakoľko som poobede bez ujmy prežil hrôzostrašný pád), s túžbou „zaflexiť" pred priateľkou a vlastne s pevným presvedčením, že treba zasiahnuť, okrikujem chuligánov. Pomohlo to. Rinčanie skla prestalo a zdá sa, že chalaniská pochopili. Keď tu zrazu...
Periférne vnímam pohyb smerom ku mne. Reflexívne púšťam ruku frajerky a posielam ju ďalej. Čierna silueta sa priblížila kozmickou rýchlosťou. Neviem, či to bolo množstvom alkoholu, ale nepochopiteľne popieral fyzikálne zákony. Ten chalanisko, z ktorého sa vykľul mladý muž - mladší odo mňa, ale nie malý fagan, doslova beží. Nechápem, že na tom ľade nespadne. Hovorím, že pokoj chlape, ale neskoro. Osvetlený pouličnou lampou nevnímam realitu, do ktorej ma chce mladík vtiahnuť. Nevidím jeho ruky, nevidím nič. Nič to. Niekedy netreba vidieť, ale stačí cítiť. Dostávam pravý hák na spánok. Pochopil som, že tu už nič nevydiskutujem. Chcem sa zaprieť do obranného postoja, ale končím na zemi. Mrázik ma dal opäť dole, dnes už druhýkrát. Končím na chrbte. Z obrannej pozície sa stal bezbranný chrobák. Ani neviem ako, či chtiac, či nechtiac, mladík končí na mojom bruchu a vychutnáva si moju bezbrannosť. Dva, tri, štyri, päť... Kryjem si hlavu, vykrývam údery, ale začínam byť mierne dezorientovaný. Všetko beží veľmi rýchlo, ale mne sa to zdá ako večnosť. Len zázrakom ešte nemám rozbité okuliare. Údery má silné, ale je už poriadne naliaty. Nevie dobre triafať - našťastie. Konečne sa mi podarí jemne sa zaprieť, bitka nás po ľade posunula asi o dva metre. Kĺžeme sa ja mu chytám tvár. V tom sa približuje druhý chalanisko. „Toto je môj koniec", hovorím si v duchu. „Nakope ma do hlavy....sú to prepatí magori...". Pomoc neprichádza, sme v tmavej uličke. Druhý chalan sa blíži rovnako rýchlosťou ako ten prvý, hádže sa na nás. „To je magor...", pomyslím si. Predstavujem si, ako ma ide zaľahnúť ešte viac, aby som už nemohol držať ruky prvého mladíka. Zvalí sa na nás, schmatne prepatého kamaráta, strhne ho zo mňa a prevalia sa na bok. Využívam situáciu a strácam sa... Touto cestou ďakujem druhému z chuligánov, ktorý pochopil, že toto nie je férová bitka.
„Úžasná polnočná"
Meškáme. Keby nemáme úlohy, tak to otáčam domov. Zapieram sa. Trasie ma, škrípem zubami. Priateľka je v šoku, radšej nič nehovorí. Omša sa už začala a posadili na do prvej lavice, niekde medzi malé deti. Na hlave mi rastú hrče a deti si to pozorne všímajú. Možno si myslia, že na túto najkrajšiu omšu roka zavítal samotný čert. Dýcham zhlboka, aby som vedel čítať Sväté písmo. Nejakým zázrakom to predsa len zvládnem. Omša končí a ja nikomu neprajem „požehnané sviatky". Odchádzam napálený a ponížený. Mierotvorca narazil...
Spomenul som si na tento príbeh práve tento rok. Tých „mierotvorcov" máme okolo seba vždy neúrekom. Politici, známi, pletúci sa do sporov, vzťahov a vecí, do ktorých ich nič nie je. Mnohí chcú dobre, ale robia ešte viac škody. Vojny však pokračujú.
Minule sa ma ktosi z detí pýtal, že kedy sa skončia tie vojny vo svete. Povedal som, že bohužiaľ nikdy. Aj napriek tomu dokážeme urobiť viac ako si myslíme.
To veľa sa nedá dosiahnuť silnými rečami, výzvami alebo päsťami. Zbraň je v samotnom srdci - volá sa to odpustenie!
Nedokážeme zastaviť vojny vo svete, ale každý dokáže zastaviť vojny vo svojom živote.
Aj o tom je toto vianočné tajomstvo - Ježiš tiež prišiel v podobe bezbranného človiečika. Prišiel však s mocou, ktorá mení srdcia. Kiež by sme mali silu, túžbu a ochotu zmeniť tie naše...
Prajem všetkým požehnané vianočné sviatky!
