Padol k zemi a ledva sa postavil. Bolo mi ho dosť ľúto. Nič nehovoril, len lapal po dychu. Krívajúc odišiel zo scény. Taký je už raz život. Niekedy úder rozdáš a inokedy zase obdržíš. Aj o tom je škola a futbalový turnaj v nej.
Ako učitelia a obhajcovia titulu sme boli skutočne namotivovaní. Niektorí z nás síce nehrali rok alebo viac, ale po jednom spoločnom tréningu sme si predsa len verili. Víťazstvo v prvom zápase nás poriadne nakoplo a v druhom kole sme nečakali nič iné. Len súper bol už o niečo ťažší a akosi nám pri remíze dochádzala trpezlivosť.
Vtedy som vycítil šancu, bol to moment prekvapenia, ktorý mal byť zakončený vypichnutím lopty obrancovi a úspešným brejkom s gólovým zakončením. To by mi však v ceste nemohlo stáť koleno protihráča. Síce som loptu odobral, spolu s ňou však aj nohu žiaka, ktorý, ako mnohí ďalší chlapci v jeho veku a triede, vedia byť poriadne živým striebrom. Okamžite som si pomyslel, že tento simulant jeden sa tu vála ako Neymar za starých dobrých filmárskych čias. Realita však bola iná. Píšťalka rozhodcu nekompromisne prerušila môj nádejný brejk a ozvali sa mnohé protestné hlasy volajúce po žltej karte.
Chlapec ležal a držal si nohu. Usmieval som sa a márne som hájil svoj nešetrný zákrok. Pochopil som, že to koleno naozaj bolí...bol to skutočne tvrdý zákrok. Pri pohľade na jeho odchod na striedačku som aj pocítil ľútosť. Síce si to možno aj tak trošku zaslúžil, ale predsa len .... od učiteľa?!? A ak tých mladých vedieme k čistému duchu fair play?!
Ako sa však hovorí alebo aj nie, "škodoradosť má krátke nohy". O pár minút som aj ja odkríval so zranením členka... nuž raz - "karma je zdarma". Fiškuš zakrátko behal ako jeleň a ja som zúfalo a so sebazaprením poskakoval na jednej nohe. Vyhrali sme, ale turnaj sa ešte len rozbiehal.
Tvrdá dohra v šatni
Nedalo mi zistiť situáciu a možno sa teda aj ospravedlniť. Predsa len, nebol v tom ani trošku nehanebný úmysel. Prišiel som do šatne. Chlapci sklamane hodnotili svoj výkon. Mali skutočne naviac (o rok to zas bude ťažšie). "Sorry kámo", hovorím už vážne. Na tvári sa objaví úsmev: "To je poho pán učiteľ..."
Hovorím chalanom, že ja som už asi dohral. Keď vtom dokopaný žiak vyťahuje chladiaci sprej. "Požičajte si toto, zachlaďte si to....rozbeháte to..." Mal pravdu. Dal mi sprej, dodal mi silu. Aj keď s obmedzením, turnaj som dohral.
Tvrdá dohra!
Tvrdá dohra do mojej duše. V tých loptošoch sa skrýva aj dosť dobra. Veľakrát sú dokonca ďaleko lepší ako my-dospelí.
Už len trošku zamakať, aby sme to dobré v nich dokázali nájsť a rozvíjať...:-)
