Určite mi odpustí to pomenovanie; veď možno o tom aj vedela. Fialové vlasy, ktoré ju charakterizovali v neskoršom veku, nás, ako žiakov, nenechali bez úžasu. Tie prezývky k učiteľom akosi patria. „Fialka ide!!!", zaznel výstražný tón a bláznivá trieda, plná športu, hier a hlúpostí, sa razom premenila na hrobové miesto. Dvere sa otvorili a všetci vystrelili do pozoru - báli sa mihnúť čo i len brvou. Tí, ktorí slovenčinu zvládali s ťažkosťami, alebo sa vôbec neučili, stuhli, a jeden by sa v nich krvi nedorezal. Strach a rešpekt bol enormný a pritom málokedy rázne zdvihla hlasy; ktorý bol už sám o sebe príťažlivo autoritatívny. Testy bývali niekedy ťažké, ale nikdy nedávala zlé známky s radosťou. Skrývala v sebe starú školu, ktorú však obohatila o nesmiernu ľudskosť. Jeden by s nadsádzkou povedal, že takto nejak to zamýšľal Dubček.
Nestarnúca učiteľka
Keď som spolužiakom povedal, že Fialka učila aj mojich rodičov a mojich súrodencov, všetci ostali v šoku. „Čože má sto rokov?!", vykríkli neveriacky. Skúste sa vcítiť do role detí, ktoré už 30-ročného človeka považujú za brutálne starého. A keďže moji rodičia už mali vtedy takmer päťdesiat (čo bolo samo o sebe šokujúce) a ja som bol už ujo od prvej triedy - ten Fialkin vek nám akosi nesedel. Áno, aj ona kedysi začínala, dokončila školu a šla učiť do na dedinku, ako mladá absolventka. Tam učila mojich rodičov a ešte aj svojho budúceho kolegu, ktorý sa tiež stal obrovskou učiteľskou legendou. Neskôr, keď strojárske mestečko na Považí narástlo do veľkých rozmerov a postavili sa nové školy, ocitla sa tam. Stala sa učiteľkou mojich súrodencov a našou, takmer, susedkou.
Nikdy som o nej doma nepočul, teda až do chvíle, kedy ma v pubertálnom veku nezačala učiť. Usmievali sa rodičia, usmievali sa súrodenci. Mne však do smiechu často nebolo. Koniec bolo huncútstvam a človek sa musel trošku aj učiť... Všetci sme však vedeli, že toto je legenda.
Učiteľka z ulice
Vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi bývali logicky trošku iné, a aj napriek tomu, že množstvo učiteľov sa stávalo našimi kamarátmi, predsa sme sa ich často báli a vzťah bol vyslovene vertikálny. Ten vekový rozdiel bol jednoducho veľký. Vždy sme však pocítili rešpekt, ktorý Fialka nielen vyžarovala, ale ktorý aj prejavovala voči nám. Ťažko to vnímať z pohľadu všetkých spolužiakov, ale môžem to vyjadriť za našu chlapčenskú grupu, ktorá po obede hodila tašku k plotu, vytiahla loptu a hrala so zápalom. Neskôr, keď sme sa len tak túlali po uliciach, vysedávali s opretými bicyklami na lavičkách (samozrejme hore), Fialka sa pri nás vždy zastavila a prehodila pár milých slov. Z nich vychádzala tajomná múdrosť a neskutočná charizma. Samozrejme sme to vtedy nevedeli pomenovať a boli sme radi, že nás už „neotravuje", ale niekde v nás to navždy ostalo.
Milé boli vždy pohľady v kostole, kde sme tak trošku tušili, že je to človek hĺbavý a veriaci...že tá sila a tajomný optimizmus musí prameniť z niečoho pevného. Dnes už chápem, že komunizmu bola pre učiteľov dobou schizofrenickej temnoty....
„Obrovský tmavý klobúk sa kotúľal..."
V deviatej triede sme si mysleli, že už nad nás nie je. Síce sme mali stres zo všetkého, čo nás čakalo, chceli sme byť na šoférskej stoličke. Prišiel apríl a vymysleli sme prvoaprílové žartíky. Klasické zamazané kľučky, poliate stoličky, zalepené dvere... Fialka to schytala najviac. Už si presne nepamätám, čo všetko na tej kľučke bolo, ale do triedy sa nedokázala dostať. Boli oblepené, zamknuté a tajomne zaseknuté....a my sme ju skutočne nevedeli pustiť do triedy. To nebol náš cieľ. Vtedy sme naplno pocítili spravodlivý hnev. Takémuto poníženiu sa nedostalo žiadnemu učiteľovi - aby ostal visieť na chodbe, ako taký „looser".
Márne bolo naše vysvetľovanie, kľúč nebol alebo nefungoval. Celé zle... Školník bol práve odcestovaný a na pomoc boli privolaní mužskí učitelia. No keďže ich v škole nebolo veľa (nič nové na svete), hodina pokračovala cez bluetooth. „Vytiahnite si písomkové zošity!", zaznel rázny odkaz. Všetci sme sa na seba pozreli a hovoríme si: „Jackpot!...Konečne písomka, kde môžeme spolupracovať". To bola však posledná radosť. Začali znieť vety na určovanie vetných členov a v tom všetci stuhli. Očami sme hľadali najšikovnejších spolužiakov, ktorí práve v ten deň chýbali. Už ani neviem, ako to presne dopadlo, ale písomka sa musela zopakovať. Fialku na konci hodiny dostali do triedy a na pár dní medzi nami nastalo obdobie mrazivej komunikácie.
Ten klobúk, ktorý mal niekoľko atribútov a kotúľal sa po dajakej lúke, ktorá tiež mala množstvo skrytých pomenovaní (zmes prísudkov, prívlastkov, príslovkových určení a prístavkov - čistý chaos), sa stal príhodou, na ktorú si pamätáme dodnes. Stal sa akoby predzvesťou reality života, kde si už myslíme, že všetkému chápeme a nič nás neprekvapí, keď tu razom „booom"...
Neskôr som stal učiteľom aj ja. Začínal som na škole, kde sa odohrávali všetky tieto príbehy. Učiteľské legendy sa stali moji kolegami. Fialka tam už nebola. Niekedy som ju stretol na ulici a trošku sme sa porozprávali. Asi vedela, že učím a mne bolo smutno, že sa nestala mojou kolegyňou.
Dozvedel som sa o jej odchode z tohto sveta. Niečo, čo nás všetkých dozaista čaká. A dnes, kedy si spomíname na našich drahých zosnulých, leží v mojich modlitbách. Nech jej Pán dá pocítiť radosť a útechu vo večnosti, v ktorú s určitosťou verila.
S úctou, vďakou a úsmevom
venované pani učiteľke Šatkovej!
