Keď som bol malý a otec mi hovoril o svojom dedovi, ktorý bojoval v Rusku a potom na ďalekom Sibíri, tak som si pomyslel, že otec to má nejako pomýlené. Veď predsa pradedo bojoval v rakúsko-uhorskej armáde a tá nebojovala s Ruskom. Keď potom pokračoval, že domov prišiel až niekedy v roku 1920, tak som nadobudol pevné presvedčenie, že pradedo si isto vymýšľal nejaké hlúpe krčmové historky, aby bol zaujímavý. Vtedy som ešte nevedel, že aj on patril medzi hrdinov z radov československých légií.
From a field to a bloody battlefield
Prepáčte za anglické výrazy (určite odpustí aj pani ministerka), ale inými slovami sa nedá vyjadriť skutočnosť, kedy prídu „páni" a zoberú mladých, často 18-ročných chlapcov, aby išli do boja za cisára Františka Jozefa. Vôbec nerozumejú prečo a začo, nechápu súvislosti komplikovanej cesty k najkrvavejšiemu konfliktu, aké si ľudstvo nevedelo predstaviť ani v najhorších nočných morách. Často, s prísľubom hladkého a rýchleho víťazstva, sa jednoduchí a pracovití muži z malebných dediniek a miest vrhli tvári v tvár krutej realite smrti a ľudskej tragédie. Aj z malebnej dedinky v útrobách Bielych Karpát, z Červeného Kameňa, boli povolaní chlapci aj zrelí muži. Medzi nimi obaja moji pradedovia.
Neznáma cesta do légií a neskutočné príbehy
O ceste jedného z nich, ktorý sa stal československým legionárom v Rusku, sa nikdy nedozviem. Bol v zajatí? Bojovali obaja Jožkovia na Piave? Boli vôbec spolu na talianskom fronte? Jeden sa týchto krvavých stretov zúčastnil, druhý neviem. Stal sa legionárom a bojoval na ruskom fronte. Veľa hovoril o nenávisti Rusov a Ukrajincov, už dávno predpovedal ruskú hladovú genocídu a možno aj dnešný krvavý konflikt. Veľa hovoril o sile Kozákov a o zaostalosti ruského národa, ktorý práve nastupoval na cestu boľševického zotročenia, ktoré tam trvá dodnes.
Spomínal veľké množstvo Číňanov, ktorí nás podľa jeho slov „raz pobijú čapicami".
Tŕnistá cesta domov
Keď prebiehala ruská občianska vojna, po podpísaní separátneho mieru medzi Ruskom a mocnosťami Dohody, československé légie sa stali nežiaducim elementom, ktorý mohol narúšať vražedné besnenie revolucionárov. Pritom ultimátnym cieľom československých légií bolo dostať sa domov. Mier a koniec krvavého konfliktu sa črtal za horizontom, ale československí vojaci sa stali rukojemníkmi v krajine, po boku ktorej urputne bojovali - za mier aj za vznik samostatného štátu.
Po bitke o Kazaň, kedy sa československé légie zmocnili 500 ton zlata a čeľabinskom incidente, nastali kruté boje, ktoré trvali až do roku 1920. Aj vďaka pokladu, ktorý zostal po tragickej smrti rodiny Mikuláša II. a vďaka obsadeniu transibírskej magistrály a obrovského územia, sa podarilo dokončiť trpký presun, ktorý nesie meno „sibírska anabáza".
Hrdinovia doma - zabudnutá história
Lode, ktoré sa po ceste do Vladivostoku plavili z Hongkongu dvoma smermi - USA a Európa, boli zaslúženým vykúpením z nastupujúceho pekla. Pradedo putoval, ako hovoril „šífom" okolo Indie, cez Suezský prieplav do talianskeho Neapola. Spomínal taliansku čižmu...
Viac o tomto hrdinskom dobrodružstve neviem a asi sa nikdy nedozviem. Súvislosti sa častom strácali a komunistický režim, v ktorom sa narodil môj otec, úlohu česko-slovenských légií bagatelizoval, ignoroval. Po rokoch úcty, ktorú doma legionári užívali, nastúpili roky neúcty a niekedy aj tvrdej perzekúcie. Niektorí z legionárov sa stali tŕňom v oku nastupujúcej štátnej bezpečnosti.
Aké príznačné, keď sa v dnešnej dobe niektorí politici skrývajú pod obraz Milana Rastislava Štefánika, držiteľa Veliteľského kríža čestnej légie, ktorý sám je tvorcom československých légií a záchrancom tých v Rusku, teda aj môjho pradeda, a vtierajú sa do pozornosti vojnového zločinca z Ruska.
Ale tento článok nie je o takýchto lúzroch, ktorí zostanú v histórii našej krajiny zapísaní ako úspešní nímandi. Tento článok je pre hrdinov.
S láskou a modlitbou na perách venované
pradedovi Jožkovi Kordošovi - vojakovi rakúsko-uhorskej armády
a hlavne Jožkovi Martišovi - československému legionárovi v Rusku,
rovnako všetkým legionárom a hrdinom tejto krvavej vojny!
Nikdy nezabudneme!
